Rozšířená osnova

Tak ako bolo už vyššie uvedené, súdy pri poskytovaní ochrany ľudským hodnotám, ktoré účastník konania vníma ako ohrozené alebo porušené sa môžu dopustiť pochybení, ktoré môžu spočívať v objektívnych či subjektívnych okolnostiach, prípadne v kombinácii oboch faktorov.

Kľúčovými otázkami právnej doktríny a súčasnej legislatívnej úpravy sú najmä podmienky prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov a určenie typu chýb a vád, na ktorých odstránenie by mali byť zamerané. Ide o posúdenie, ktoré pochybenia dosahujú takú mieru neudržateľnosti a neakceptovateľnosti, že odôvodňujú znovuotvorenie už právoplatne ukončeného konania, jeho opätovné prejednanie a následný zásah do pôvodného rozhodnutia a nahradenie ho novým, ktoré je z pohľadu iniciátora mimoriadneho opravného prostriedku priaznivejšie.ČOLLÁK, J., MOLNÁR, P., SUDZINA M. Ochrana ľudských hodnôt v procesnom práve. Košice: Typopress, 2023, s. 86.⁷⁾ Tento zásah je potrebné hodnotiť z hľadiska rovnováhy medzi potrebou napraviť nesprávne (vadné) rozhodnutie a ochranou nastolenej právnej istoty, ako jedného zo základných pilierov právneho štátu a dominantných hodnôt právaSTANISLAV, A. Dovolání s akcentem na ústavněprávní konformitu. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2020, s. X; RADBRUCH, G. O napětí mezi účely práva. Praha: Wolters Kluwer Česká republika, 2012, s. 31.⁸⁾, vrátane ochrany už nadobudnutých práv účastníkov konania. Mimoriadne opravné prostriedky predstavujú špecifickú kategóriu právnych inštitútov „ultima ratio“, ktoré umožňujú zmenu, alebo kasáciu právoplatných súdnych rozhodnutí na základe presne a súčasne striktne definovaných podmienok. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že právna istota a stabilita vzťahov nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne.Uznesenie ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 210/2017, zo dňa 19. apríla 2017; Rozsudok ESĽP Pravednaya proti Rusku z 18. novembra 2004; Rozsudok ESĽP Tishkevich proti Rusku z 4. decembra 2008.⁹⁾

1 Dovolanie generálneho prokurátora ako rezíduum 

Inštitút dovolania generálneho prokurátora sa v slovenskom civilnom procese zachoval aj po rekodifikácii ako rezíduum právnej úpravy z obdobia minulého režimu OSPČOLLÁK, J., MOLNÁR, P., SUDZINA M. Ochrana ľudských hodnôt v procesnom práve. Košice: Typopress, 2023, s. 109.¹⁰⁾, pričom jeho súčasné zotrvanie v právnom poriadku sa dá vnímať ako legislatívny kompromis dosiahnutý počas tvorby Civilného sporového poriadku (CSP). Toto konštatovanie je založené na skutočnosti, že legislatívny zámer rekodifikácie civilného práva procesného, ktorý bol predložený do medzirezortného pripomienkového konania, pôvodne nepočítal so zakotvením inštitútu mimoriadneho dovolania, ergo ani jeho modifikácie, a to z dôvodu výhrad ESĽP k predmetnému inštitútu.ŠTEVČEK, M., MALÁ, D. The Re-Codification of the Slovak Civil Procedure Code with a Special Emphasis on Remedial Measures. In International and Comparative Law Review, 13(1)/2013, s. 129–135.¹¹⁾

Nový civilný kódex neprevzal inštitút mimoriadneho dovolania, ktorý bol súčasťou predchádzajúcej právnej úpravy podľa Občianskeho súdneho poriadku, ale nahradil ho novým inštitútom – dovolaním generálneho prokurátora.ŠTEVČEK, M. a kol. Civilné právo procesné. Úvod do civilného procesu a sporové konanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 579. ¹²⁾ Podľa dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku predstavuje dovolanie generálneho prokurátora precizovanú formu pôvodného inštitútu mimoriadneho dovolania.Dôvodová správa k zákonu č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok [online]. Dostupné na: https://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=5280.¹³⁾ Dovolanie generálneho prokurátora nemožno považovať za identické s mimoriadnym dovolaním, pretože ide o dva samostatné mimoriadne opravné prostriedky. Každý z nich plnil (a plní) svoj vlastný účel, ktorý vyplýva z konkrétnej právnej úpravy účinnej v danom období. Normatívne nastavenie dovolania generálneho prokurátora je zásadne odlišné od úpravy mimoriadneho dovolania, a to nielen v dôsledku vývoja judikatúry Najvyššieho súdu a Ústavného súdu, ale aj v dôsledku novej právnej úpravy zakotvenej v CSP. Najvyšší súd SR v uznesení so sp. zn. 3CdoGp/1/2017 zo dňa 14. septembra 2017, zastávajúc uvedený názor, odkazuje na komentárovú literatúru k novému procesnoprávnemu kódexu a uvádza: „Zatiaľ čo mimoriadne dovolanie z dôvodu relatívne úzkej prípustnosti dovolania podľa § 236–239 O.s.p. bolo skoro univerzálnym mimoriadnym opravným prostriedkom, čím jednoznačne stratilo svoj punc 'mimoriadnosti', dovolanie generálneho prokurátora je postavené na dvoch zásadách, a to subsidiarity k iným prostriedkom nápravy a prísnej proporcionality medzi potrebou zrušiť rozhodnutie súdu s princípom právnej istoty.“ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný sporový poriadok: Komentár. 2. vydanie. Veľké komentáre. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 458.¹⁴⁾ Najvyšší súd SR ďalej tiež sa v tomto smere stotožnil s názorom prezentovaným v odbornej právnickej literatúre, podľa ktorej, aj keď je medzi mimoriadnym dovolaním a dovolaním generálneho prokurátora nesporná historicko-právna nadväznosť, ide o dva samostatné mimoriadne opravné prostriedky s odlišným účelom i normatívnym vymedzením.Uznesenie NS SR, sp. zn. 3CdoGp/1/2016, zo dňa 14. júna 2017. ¹⁵⁾

2 Podmienky prípustnosti dovolania GP podľa CSP

Právoplatné súdne rozhodnutie predstavuje základný pilier právnej istoty a stability v konkrétnych právnych a tiež spoločenských vzťahoch. Každý zásah do tejto právnej istoty prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku, preto nevyhnutne predstavuje zásah do dosiahnutej rovnováhy a má byť posudzovaný so zvýšenou opatrnosťou. V tejto súvislosti je osobitne relevantná otázka aplikácie dovolania generálneho prokurátora, ako aj aplikácie mimoriadnych opravných prostriedkov vo všeobecnosti. Pri ich uplatňovaní je nevyhnutné dôsledne zachovávať reštriktívny výklad, predovšetkým pokiaľ ide o posudzovanie podmienok prípustnosti, ako aj účel, na ktorý boli zákonodarcom koncipované.

Podľa CSP je dovolanie generálneho prokurátora prípustné voči akémukoľvek právoplatnému rozhodnutiu súdu, a to bez ohľadu na to, či ide o rozhodnutie súdu prvej alebo druhej inštancie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorý sa z formálneho hľadiska vyznačuje širokým rozsahom prípustnosti, keďže umožňuje preskúmanie aj takých právoplatných rozhodnutí súdu prvej inštancie, proti ktorým nie je prípustný riadny opravný prostriedok a ktoré by sa za bežných okolností pred dovolací súd vôbec nedostali.

Tento široký rozsah prípustnosti je však podmienený kumulatívnym splnením viacerých zákonom presne definovaných podmienok, ktorých účelom je zachovanie rovnováhy medzi ochranou subjektívnych práv účastníkov konania a princípom právnej istoty.

Podľa § 458 CSP musí byť pre prípustnosť dovolania generálneho prokurátora splnené všetky nasledujúce podmienky:

1. ide o právoplatné rozhodnutie súdu,
2. ochranu dotknutého práva nemožno v čase podania dovolania zabezpečiť iným právnym prostriedkom,
3. rozhodnutie porušuje právo na spravodlivý proces alebo obsahuje závažné vady právneho posúdenia, ktoré možno kvalifikovať ako svojvoľné alebo zjavne neudržateľné; zároveň záujem na zrušení rozhodnutia prevažuje nad požiadavkou zachovania právnej istoty,
4. dovolaniu predchádza podnet strany sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané.

Posúdenie splnenia týchto podmienok patrí výlučne do právomoci Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho. Tento pritom nie je oprávnený rozširovať rozsah prípustnosti nad rámec zákonných požiadaviek, ani ich nahrádzať vlastnou úvahou o vhodnosti či účelnosti preskúmania rozhodnutia. Nález ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 310/2022-45, zo dňa 27. októbra 2022.¹⁶⁾

Z hodnotového hľadiska možno uvedené podmienky podriadiť trom základným princípom, ktoré CSP implicitne alebo explicitne reflektuje a ktoré tvoria rámec výkladu inštitútu dovolania generálneho prokurátora:Uznesenie NS SR, sp. zn. 3CdoGp/1/2017, zo dňa 14. septembra 2017: „Zatiaľ čo mimoriadne dovolanie z dôvodu relatívne úzkej prípustnosti dovolania podľa § 236–239 O.s.p. bolo skoro univerzálnym mimoriadnym opravným prostriedkom, čím jednoznačne stratilo svoj punc 'mimoriadnosti', dovolanie generálneho prokurátora je postavené na dvoch zásadách, a to subsidiarity k iným prostriedkom nápravy a prísnej proporcionality medzi potrebou zrušiť rozhodnutie súdu s princípom právnej istoty.“¹⁷⁾

• princíp legitímneho cieľa,
• princíp subsidiarity vo vzťahu k iným právnym prostriedkom ochrany práv,
• princíp proporcionality medzi záujmom na ochrane subjektívneho práva a princípom právnej istoty a nezmeniteľnosti súdnych rozhodnutí.

Osobitne dôležitým predpokladom prípustnosti je aj procesná aktivita účastníka sporu, ktorého práva mali byť rozhodnutím porušené. Práve on musí podať generálnemu prokurátorovi podnet na podanie dovolania – inak nemožno o prípustnosti tohto opravného prostriedku vôbec uvažovať.

Ad. 1. Legitímny cieľ

Zrušenie, resp. zmena rozhodnutia musí byť vždy vykonaná v záujme legitímneho cieľa. Podmienku legitímneho cieľa možno v tomto smere vnímať ako racionálne zdôvodniteľný zmysel zásahu do konečného rozhodnutia, v záujme dosiahnutia vyššieho dobra, či naplnenia verejného záujmu. Tento cieľ sleduje, aby bolo vydané rozhodnutie v súlade s princípom spravodlivého súdneho konania, najmä, aby boli zachované základné procesné práva strán, aby bolo konanie ako celok spravodlivé a aby jeho výsledok neposkytoval dôvod na spochybnenie dôveryhodnosti súdnictva ako takého.Uznesenie NS SR, sp. zn. 1CdoGp/1/2023, zo dňa 12. decembra 2023.¹⁸⁾ Ak sú tieto aspekty porušené a rozhodnutie vykazuje závažné nedostatky – či už ide o zjavné a neudržateľné vybočenie z ustálenej rozhodovacej činnosti, alebo fundamentálne nesprávnu aplikáciu práva – je na mieste aplikácia dovolania generálneho prokurátora.

Snaha o presadenie zákonnosti, vecnej správnosti a spravodlivosti súdneho rozhodnutia vydaného v civilnom sporovom konaní (a tiež mimosporovom kde ide o zachovanie a dodržanie verejného záujmu) je legitímna aj napriek zásade záväznosti a nezmeniteľnosti súdnych rozhodnutí, pokiaľ sa v súdnom konaní alebo samotnom rozhodnutí vyskytnú závažné, hrubé pochybenia (vady). Tieto pochybenia musia byť v zjavnom rozpore s ústavnými a medzinárodnými princípmi spravodlivého súdneho konania a princípmi civilného procesného práva. Legitímny cieľ je naplnený v prípade, ak takéto pochybenia nie je možné odstrániť, teda napraviť inými dostupnými právnymi prostriedkami. V takom prípade je náprava odôvodnená využitím mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je dovolanie generálneho prokurátora.Obdobne Uznesenie NS SR, sp. zn. 5CdoGp/1/2023, zo dňa 27. júna 2024, tiež Uznesenie NS SR, sp. zn. 1CdoGp/1/2021, zo dňa 28. apríla 2021.¹⁹⁾

Ad. 2. Subsidiarita

Koncepcia dovolania generálneho prokurátora podľa CSP, vychádzajúc z judikatúry ESĽP, pripúšťa výnimočný zásah vyšších súdov do konečných rozhodnutí – teda zásah do právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím súdu – a to v prípadoch zásadnej (fundamentálnej) vady konania alebo závažného excesu. Zároveň sa však dôrazne uplatňuje princíp subsidiarity. V súlade s týmto princípom je účastník konania, negatívne dotknutý uvedenou vadou alebo excesom, povinný vyčerpať všetky dostupné procesné prostriedky nápravy predtým, než môže Najvyšší súd SR pristúpiť k mimoriadnemu zásahu do právoplatného rozhodnutia.Rozsudok ESĽP vo veci Van Oosterwijck proti Belgicku zo 6. novembra 1980.²⁰⁾

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej praxi túto podmienku ďalej rozvíja, pričom jej obsah rozdeľuje do dvoch rovín.

1. V prvej rovine má zásadný význam otázka, či podnet na dovolanie GP podal „bdelý subjekt“ v zmysle zásady „vigilantibus iura scripta sunt“. V tejto rovine ide o subsidiárny aspekt dovolania GP vo vzťahu k všetkým riadnym a mimoriadnym opravným prostriedkom, či iným prostriedkom procesnej obrany, ktoré mal podnecovateľ k dispozícii v čase, keď sa sám mohol domôcť ochrany svojich práv. Akcentuje sa, že ten, kto pri ochrane svojich práv zanedbal dostupné možnosti vlastnej procesnej aktivity, nemôže sa následne domáhať ochrany práv prostredníctvom neskoršej aktivity od neho odlišného subjektu. Procesná aktivita subjektu odlišného od strany sporu nemôže mať žiadne opodstatnenie, ak strana sporu zostala procesne pasívna v čase, keď mohla jej dostupnými procesnými prostriedkami sama chrániť svoje práva.
2. V druhej rovine princíp subsidiarity vedie k skúmaniu možnosti ochrany práv toho, kto bol „bdelý“. K riešeniu otázok súvisiacich s princípom subsidiarity v tejto rovine pristupuje dovolací súd (až) vtedy, keď podnecovateľ nezostal procesne pasívny a v priebehu konania riadne využil všetky zákonom predpokladané opravné prostriedky – ako napríklad sťažnosť, odvolanie alebo dovolanie (v závislosti od konkrétnych procesných možností) – a rozhodnutie sa napriek tomu stalo právoplatným. Len vtedy dovolací súd skúma, či „v čase podania“ dovolania GP nemožno ochranu jeho práv dosiahnuť inými (efektívnymi) právnymi prostriedkami ochrany.Porovnaj Uznesenie NS SR, sp. zn. 3CdoGp/1/2017, zo dňa 14. septembra 2017, ďalej tiež Uznesenie NS SR, sp. zn. 9CdoGp/1/2024, zo dňa 30. októbra 2024.²¹⁾

Opačná interpretácia by bola v rozpore s rímskou zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“. V rozhodovacej praxi dovolacieho súdu sa ustálil výklad ustanovenia § 458 ods. 1 CSP, podľa ktorého nie je prípustné, aby generálny prokurátor podával dovolanie v situácii, keď účastník konania mal možnosť uplatniť dostupný opravný prostriedok – najmä dovolanie – na odstránenie tvrdenej procesnej vady alebo nesprávnosti, avšak túto možnosť nevyužil a až po márnom uplynutí lehoty žiada o ochranu svojich práv prostredníctvom generálneho prokurátora. Takýto prístup by bol v rozpore so zásadou subsidiarity a mohol by viesť k nežiaducemu obchádzaniu štandardného dovolacieho konania.Uznesenie, sp. zn. 9CdoGp/1/2020, zo dňa 29. marca 2022.²²⁾

Nielen Najvyšší súd, ale aj Ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach vyjadril právny názor, podľa ktorého ochrana poskytovaná mimoriadnym opravným prostriedkom subjektu odlišného od účastníka konania je prípustná len subsidiárne, t. j. len vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, „neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov (najmä podaním niektorého z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov) alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii, prípadne boli tu objektívne prekážky, ktoré jej znemožnili ich využitie“Uznesenie ÚS SR, III. ÚS 331/2006; Uznesenie ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 129/2013, zo dňa 8. marca 2013; Uznesenie ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 265/2014, zo dňa 28. apríla 2014.²³⁾. Na povinnosť dotknutej osoby vyčerpať všetky dostupné prostriedky ochrany práv poukázal Ústavný súd aj v ďalších prípadoch. Rozhodovanie Ústavného súdu vo vzťahu k mimoriadnemu opravného prostriedku subjektu odlišného od účastníka konania bolo zjednotené stanoviskom pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2015.„Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“²⁴⁾ K rovnakému právnemu záveru dospel aj Najvyšší súd SR vo svojom stanovisku R 94/2015, ktoré potvrdilo význam zásady subsidiarity.„Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“²⁵⁾

Ad. 3. Proporcionalita

Proporcionalita prípustnosti dovolania GP vyjadruje balans medzi záujmom zmeniť rozhodnutie (legitímny cieľ zásahu do právnej istoty) a záujmom zachovať právnu istotu a do rozhodnutia nezasahovať. Záujem zmeniť rozhodnutie prichádza do úvahy, ak sú v rozhodnutí alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, závažné fundamentálne chyby podstatného a naliehavého charakteru spôsobilé zásadným spôsobom narušiť integritu konania.Uznesenie NS SR, sp. zn. 2ObdoG/3/2020, zo dňa 19. augusta 2021; Uznesenie NS SR, sp. zn. 1CdoGp/1/2023, zo dňa 13. decembra 2023.²⁶⁾

V nadväznosti na vyššie uvedené je potrebné zdôrazniť, že ESĽP pripúšťa zásah do konečného súdneho rozhodnutia len ako výnimočné opatrenie, ktoré je výnimkou zo zásady právnej istoty a zásady res iudicata. Zrušenie konečného súdneho rozhodnutia musí byť (i.) legálne (spôsobom ustanoveným zákonom), (ii.) legitímne (legitimita je daná potrebou nápravy fundamentálnej chyby) a (iii.) proporcionálne.Rozsudok ESĽP Giuran v. Rumunsko, z 21. júna 2011, citované v Uznesení NS SR, sp. zn. 2ObdoG/1/2021, zo dňa 30. septembra 2021. ²⁷⁾

Riešenie kolízie medzi záujmom dosiahnuť elementárnu spravodlivosť a princípom právnej istoty, resp. formálnej zákonnosti si vyžaduje uplatnenie testu proporcionality, ktorý slúži na posúdenie vhodnosti, primeranosti a nevyhnutnosti zásahu do právnej istoty. Pri vykonávaní testu proporcionality, za účelom zistenia splnenia podmienok prípustnosti dovolania generálneho prokurátora, sa súd sústreďuje na posúdenie, či napadnuté rozhodnutie obsahuje také pochybenia a omyly, ktoré možno kvalifikovať ako svojvoľné alebo neudržateľné a na zistenie, či tieto pochybenia dosahujú takú mieru závažnosti, že ospravedlňujú zásah do právnej istoty prostredníctvom zrušenia rozhodnutia.Uznesenie NS SR, sp. zn. 5CdoGp/1/2023, zo dňa 27. júna 2024; Uznesenie NS SR, sp. zn. 3ObdoG/1/2023, zo dňa 24. septembra 2024.²⁸⁾ Zároveň platí, že záujem na zachovaní nezmeniteľnosti a konečnosti súdneho rozhodnutia musí v rámci testu proporcionality prevažovať.Uznesenie NS SR, sp. zn. 7CdoGp/2/2021, zo dňa 31. mája 2022. Snaha presadiť zákonnosť, vecnú správnosť a aj spravodlivosť súdneho rozhodnutia vydaného v civilnom sporovom konaní, bez ohľadu na všeobecne platnú zásadu záväznosti a nezmeniteľnosti súdneho rozhodnutia, je legitímna vtedy, keď sa v súdnom konaní alebo rozhodnutí vyskytnú také závažné pochybenia, ktoré sú spôsobilé zásadným spôsobom narušiť integritu konania a tieto nie je možné odstrániť inak, než použitím mimoriadneho opravného prostriedku. ²⁹⁾

Tento procesný postup zdôrazňuje zásadu výnimočnosti zásahov do právoplatných rozhodnutí, pričom zohľadňuje, že dovolanie generálneho prokurátora má byť využívané len v prípadoch, ktoré si takýto mimoriadny zásah nevyhnutne vyžadujú.

Právomoc súdov vyššej inštancie zasahovať do právoplatných rozhodnutí musí byť vykonávaná obozretne a v súlade so zásadou spravodlivej rovnováhy medzi záujmami jednotlivca a potrebou efektívneho fungovania súdneho systému. Táto rovnováha bola zdôraznená aj v judikatúre ESĽP, napríklad v prípade Giuran v. Rumunsko (sťažnosť č. 24360/04), kde sa konštatuje, že takéto zásahy musia byť výnimočné a odôvodnené.

V prípade, že Najvyšší súd SR vyhovie dovolaniu generálneho prokurátora a rozhodne o zrušení napadnutého rozhodnutia, jeho rozhodnutie musí byť opreté o jasné, logicky konzistentné a presvedčivé odôvodnenie. Z neho musí vyplývať, že súd aplikoval test proporcionality v súlade s požiadavkami ustanovenia § 458 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Z odôvodnenia zároveň musí vyplývať, že súd zohľadnil primeranosť a nevyhnutnosť zásahu do právoplatného rozhodnutia najmä vo vzťahu k požiadavke ochrany právnej istoty účastníkov konania a k základným princípom spravodlivého súdneho procesu.

Ad. 4 Fundamentálna chyba

Jedným z kľúčových pojmov pri posudzovaní prípustnosti dovolania generálneho prokurátora podľa ustanovenia § 458 CSP je existencia tzv. fundamentálnej vady konania alebo rozhodnutia. Ide o kvalifikované procesné pochybenie, ktoré má potenciál vážne narušiť spravodlivosť súdneho procesu. Zakotvenia a ani výklad tohto pojmu nie je v slovenskom právnom poriadku explicitne definovaný, a preto sa pri jeho interpretácii vychádza najmä z judikatúry ESĽP. Táto judikatúra pristupuje k pojmu fundamentálna chyba striktne a používa ho prevažne v abstraktnej rovine, čo kladie zvýšené nároky na vnútroštátne súdy pri jeho aplikácii v konkrétnych prípadoch.

ESĽP príkladmo uvádza, že fundamentálne vady sú: „fundamentálne vady“, „okolnosti podstatného a závažného charakteru“, „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“, „zásadné justičné pochybenia“, „nesprávny výkon spravodlivosti“.

V slovenskom kontexte možno za významný príspevok k výkladu tohto pojmu považovať rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, ktorý pod označením veľké vady rozumie: „také závažné pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi“ (R 36/2008), „pochybenie, ktoré má vplyv na celkovú integritu a verejnú reputáciu súdneho procesu“, „arbitrárnosť rozhodnutia“, „zanedbanie vykonania dôležitých dôkazov“, „omyl v právomoci“, „vážne porušenie súdneho procesu“, „zneužitie právomoci“, „okolnosti podstatného a naliehavého charakteru“, „závažná vada“, „justičný omyl“, „svojvoľnosť alebo neudržateľnosť v právnych záveroch“.Uznesenie NS SR, sp. zn. 7CdoGp/2/2021, zo dňa 31. mája 2022; Uznesenie NS SR, sp. zn. 3ObdoG/1/2023, zo dňa 24. septembra 2024; Uznesenie NS SR, sp. zn. 1CdoGp/2/2021, zo dňa 25. novembra 2021 a Rozsudok ESĽP Luchkina proti Rusku z 10. apríla 2008.³⁰⁾

Kvalitatívnu závažnosť týchto pochybení potvrdzuje aj Ústavný súd SR, ktorý judikuje, že ide o: „také porušenie procesného práva – zákona, ktoré v konečnom dôsledku znamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho alebo prípadne procesného charakteru)“, „vada najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, prípadne ako pochybenie, ktoré je v príkrom rozpore s ústavnými princípmi“Nález ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 4/2018, z 13. júna 2018.³¹⁾.

Fundamentálnou chybou naopak nie je nesprávna interpretácia právneho predpisu v prípadoch, kedy na určitú otázku existujú viaceré – odlišné právne názory, pokiaľ nejde o arbitrárne či absurdné rozhodnutie.Uznesenie NS SR, sp. zn. 1CdoGp/2/2021, zo dňa 25. novembra 2021 a Rozsudok ESĽP Luchkina proti Rusku z 10. apríla 2008; Nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 274/2016, zo dňa 22. marca 2017, tiež Uznesenie NS SR, sp. zn. 1CdoGp/1/2023, zo dňa 13. decembra 2023.³²⁾ Rovnako judikatúra ESĽP opakovane zdôrazňuje, že právoplatnosť rozhodnutí súdov by nemala byť prelomená výlučne s cieľom dosiahnuť právnu čistotu alebo formálnu správnosť rozhodnutia.Rozsudok ESĽP Sroo Sutyazhnik proti Rusku z 24. septembra 2019.³³⁾

V tomto duchu sa ESĽP vyjadril napríklad v prípadoch DRAFT-OVA, a.s., proti Slovenskej republike, PSMA, s.r.o., proti Slovenskej republike a COMPCAR, s.r.o., proti Slovenskej republike, kde konštatoval, že prelom právoplatného rozhodnutia je prípustný len za veľmi výnimočných okolností. V nadväznosti na túto judikatúru dospel Ústavný súd Slovenskej republiky k záveru, že nie je možné meritórne prejednať mimoriadny opravný prostriedok, ktorý bol podaný subjektom odlišným od účastníka konania, a ktorý sa opiera výlučne o nesprávne právne posúdenie veci – a to ani v prípade, že by takéto právne posúdenie bolo objektívne nesprávne.Nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 274/2016, zo dňa 22. marca 2017.³⁴⁾

Záver

Cieľom tohto príspevku bolo analyzovať inštitút dovolania generálneho prokurátora ako osobitný mimoriadny opravný prostriedok v civilnom sporovom konaní. Vychádzajúc z aktuálnej právnej úpravy, judikatúry a doktrinálneho vývoja, príspevok poukázal na špecifiká tohto inštitútu, jeho historické korene, ako aj materiálne a procesné podmienky prípustnosti. Dovolanie generálneho prokurátora sa odlišuje od klasických opravných prostriedkov najmä tým, že jeho iniciácia je viazaná na podnet strany sporu, avšak rozhodnutie o jeho podaní ostáva v rukách orgánu verejnej moci – mimo rámca sporových strán.

V aplikačnej praxi je badateľný zdržanlivý postoj generálneho prokurátora k podávaniu tohto mimoriadneho dovolania, čo sa odráža v nízkom počte podaní napriek relatívne vysokému počtu podnetov.Správa generálneho prokurátora Slovenskej republiky o činnosti prokuratúry a poznatkoch prokuratúry o stave zákonnosti v Slovenskej republike za rok 2023, Bratislava, jún 2024. Dostupné na internete: https://www.genpro.gov.sk/fileadmin/Sprava_o_cinnosti/2023/vlastny_material.pdf: „V období rokov 2021 až 2023 bol zaznamenaný stabilne nízky počet podaných dovolaní v pomere k celkovému počtu podnetov. Konkrétne, v roku 2021 bolo evidovaných 262 podnetov, avšak dovolanie bolo podané len v ôsmich prípadoch. V nasledujúcich rokoch sa trend ešte viac zúžil – v roku 2022 pri 221 podnetoch boli podané len štyri dovolania, rovnako aj v roku 2023, kedy pri 203 podnetoch opäť došlo len k štvorici podaní. Zaujímavé je aj vecné zameranie týchto podaní – v roku 2023 sa iba jedno dovolanie týkalo meritórneho rozhodnutia v mimosporovom konaní, zatiaľ čo zvyšné tri smerovali proti procesným rozhodnutiam v sporovej agende.“³⁵⁾ Túto skutočnosť však nemožno automaticky interpretovať ako deficit, ale skôr ako dôsledok účinného filtračného mechanizmu, ktorý má zabezpečiť, že k zásahu do právoplatných rozhodnutí dôjde len v prípade skutočne závažných procesných pochybení.

Napriek tomu je potrebné upozorniť na určité výzvy, ktoré súčasná právna úprava vyvoláva. Otvorenosť režimu podávania podnetov, absencia formálnych nárokov na právne zastúpenie či spoplatnenie návrhu na začatie konania, ako aj skutočnosť, že iniciatíva jeho začatia leží mimo rámca procesnej diligencie sporovej strany, čím môže narúšať zásadu kontradiktórnosti, rovnosti účastníkov a koncentrácie konania. Z týchto dôvodov možno oprávnene klásť otázku, do akej miery je tento opravný prostriedok kompatibilný so základnými princípmi moderného civilného procesu.

Judikatúra ESĽP síce kritizovala predchádzajúce právne režimy mimoriadneho dovolania, najmä pre ich závislosť od nepredvídateľnej diskrečnej právomoci štátu, no aj aktuálna právna úprava ponecháva viacero otvorených otázok. Najmä otázku, či takto nastavený model ešte zodpovedá štandardom právnej istoty a rovnosti zbraní.

Z hľadiska de lege ferenda preto považujeme za opodstatnené otvoriť odbornú diskusiu o ďalšom postavení a osude tohto inštitútu. S prihliadnutím na jeho praktické aspekty, obmedzený normatívny dosah a systémové otázky týkajúce sa ústavnej rovnováhy v civilnom sporovom procese, by sa ako racionálna javila jeho redefinícia – napríklad jeho zachovanie výlučne v mimosporovom konaní, kde je verejný záujem dominantným prvkom a úloha štátu ako nestrannej autority prirodzená. V sporovom konaní, kde platia zásady dispozitívnosti a rovnosti strán, pôsobí inštitút dovolania generálneho prokurátora ako výnimka, ktorú možno len ťažko presvedčivo normatívne odôvodniť.