1 Na ceste k udalostiam februára 1948

V záujme znovuobnovenia právnej kontinuity Československa bolo potrebné vyriešiť otázku recepcie československého právneho poriadku. Pre územie slovenskej časti republiky bolo kľúčovým ustanovenie § 2 nariadenia Slovenskej národnej rady č. 1/1944 Sb. n. SNR, o vykonávaní zákonodarnej, vládnej a výkonnej moci na Slovensku, ktorým sa preberal celý obsah dovtedajšieho právneho poriadku za splnenia podmienky, že tento obsah neodporoval republikánsko-demokratickému duchu. V českej časti republiky boli určujúcimi ustanovenia ústavního dekretu presidenta republiky o obnovení právního pořádku č. 11/1944 Úř. věst. čsl., ktorý však k recepcii československého právneho poriadku pristúpil odlišne.Ústavní dekret presidenta republiky vymedzil recepciu len tých československých právnych predpisov, ktoré boli prijaté pred 29. septembrom 1938 a pochádzali zo slobodnej vôle československého ľudu, a naopak vylúčil recepciu predpisov prijatých v „době, kdy československý lid byl zbaven své svobody (doba nesvobody)“. V platnosti mohli napokon zostať normy prijaté aj po 30. septembri 1938, ak sa nepriečili svojim obsahom alebo neboli v rozpore s demokratickými zásadami československej ústavy, avšak to len s prechodným účinkom. Z tohto dôvodu, bolo možné konštatovať istú diskontinuitu v postupe recepcie československého právneho poriadku v rámci Československa.³⁾

Recepcia československého právneho poriadku po druhej svetovej vojne spôsobila, že sa československý právny poriadok v oblasti občianskeho práva vrátil v čase do stavu tzv. právneho dualizmu.Právny poriadok prvej československej republiky podľa niektorých autorov „trpel“ právnym trializmom, a to s ohľadom na ustanovenia zákona č. 76/1920 Sb. z. a n., o inkorporaci kraje Hlučínsko. Fakticky a právne sa teda Hlučínsko stalo súčasťou Československa (a československého právneho poriadku), napriek skutočnosti, že na tomto území platilo naďalej nemecké právo. Pozri bližšie VOJÁČEK, Ladislav, KOLÁRIK, Jozef, GÁBRIŠ, Tomáš. Československé právne dejiny (1918–1992). Bratislava: Eurokódex, s. r. o., 2011, s. 31.⁴⁾ V českej časti československej republiky platil naďalej Všeobecný (rakúsky) občiansky zákonník, zákon č. 946/1811 r. z., pričom v slovenskej časti republiky platilo uhorské občianske právo zväčša obyčajového charakteru.Prameňmi uhorského občianskeho práva bola najmä krajinská zbierka obyčajového práva spísaná krajinským sudcom Štefanom Verbőcim známa ako Opus Tripartitum z roku 1514 (Tripartitum opus iuris consuetudinarii inclyti Regni Hungariae partiumque adnexarum); ďalej Dočasné súdne pravidla Judexkuriálnej konferencie z roku 1861; zákony uhorského snemu (zák. čl.) a ďalšie. ⁵⁾ Tento dualizmus občianskeho práva dotvárali aj ďalšie (spoločné) právne predpisy prijaté už za existencie Československej republiky, ktoré mali nahradiť zastaralú úpravu. Právny poriadok sa preto v oblasti občianskeho práva vyznačoval svojim jedinečným heterogénnym charakterom, ktorý mohol spôsobovať značné praktické problémy v unitárnom Československu.T. Gábriš napr. poukazuje na paradoxnú situáciu, ktorá by vznikla striktnou, formalistickou aplikáciou § 98 Ústavnej listiny, a to, že sudcovia mali vykonávať svoj úrad nezávisle a mali byť viazaní len zákonom. Na základe tejto interpretácie by totiž v podmienkach právneho dualizmu nebolo možné aplikovať obyčajové právo pri sudcovskom rozhodovaní na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Pozri bližšie GÁBRIŠ, Tomáš. Slovak Share in the Unification and Codification Efforts in Interwar Czechoslovakia. In Krakowskie Studia z Historii Państwa i Prawa, 2022, roč. 15, č. 2, s. 310. K (neúspešným) unifikačným snahám na poli občianskeho práva pozri bližšie najmä ŠORL, Robert, GÁBRIŠ, Tomáš. Občianske právo na Slovensku a unifikácia právneho poriadku v období prvej Československej republiky (1918–1938). In MALÝ, Karel, SOUKUP, Ladislav (eds.). Československé právo a právní věda v meziválečném období (1918–1938) a jejich místo ve střední Evropě. Svazek 2. Praha: Karolinum, 2010, s. 646–718; LUBY, Štefan. Unifikačné snahy v oblasti československého súkromného práva v rokoch 1918–1948. In Právny obzor, 1967, roč. 50, č. 6, s. 571–586; GÁBRIŠ, Tomáš. Unifikačné snahy v prvej ČSR a medzivojnovej Európe. In Právněhistorické studie, 2007, roč. 39, s. 193–208; LACLAVÍKOVÁ, Miriam. Recepcia obyčajového práva a práva kuriálnych decízií v prvej ČSR (príspevok k histórii súkromného práva na Slovensku). In LAZAR, Ján (ed.). Acta Universitatis Tyrnaviensis Iuridica. Trnava: Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2005, s. 149–167; LACLAVÍKOVÁ, Miriam. Riešenie problému unifikácie a kodifikácie súkromnoprávnych noriem v medzivojnovom Československu a Poľsku. In SCHELLE, Karel (ed.). Vývoj právních kodifikací. Brno: Masarykova univerzita, 2004, s. 187–219; KINDL, Vladimír. Slovenské unifikační iniciativy z let 1935–1937 a jejich legislativní vyústění. In ŠOŠKOVÁ, Ivana (ed.). K 75. narodeninám profesora Hubenáka. Zborník z medzinárodnej právno-historickej konferencie konanej pri tejto príležitosti. Banská Bystrica: Právnická fakulta UMB, 2004, s. 22–32; CAPANDOVÁ, Petra. Vývoj súkromného práva na Slovensku po zániku Habsburskej monarchie. In NECKÁŘ, Jan (ed.). Dny práva – 2008 – Days of Law. 2. ročník mezinárodní konference pořádané Právnickou fakultou Masarykovy univerzity. Brno: Masarykova univerzita, 2008, s. 425–433; SALÁK, Pavel a kol. Historie osnovy občanského zákoníku z roku 1937: Inspirace, problémy a výzvy. 1. vyd. Brno: Masarykova univerzita, Právnická fakulta, 2017, 122 s.⁶⁾

Rovnako tak bola obnovená aj platnosť a účinnosť demokratickej Ústavnej listiny (zákona č. 121/1920 Sb. z. a n., ktorým sa uvádza Ústavná listina Československej republiky). Československý právny poriadok sa teda obnovil v podobe, akú mal počas prvej československej republiky. Uvedené platilo aj pre ústavnú garanciu a ochranu vlastníckeho práva, čo znamenalo, že v zmysle § 108 Ústavnej listiny prináležalo každému československému občanovi právo usadzovať sa a nadobúdať nehnuteľnosti na akomkoľvek mieste v rámci Československej republiky. Toto právo bolo možné v zmysle odseku 2 tohto paragrafu obmedziť len zákonom, a aj to len vo verejnom záujme. Súkromné vlastníctvo bolo v zmysle § 109 Ústavnej listiny chránené, a to tak, že ho bolo možné obmedziť len zákonom. Ústavná listina obsahovala aj ustanovenie týkajúce sa inštitútu vyvlastnenia ako výrazného zásahu do vlastníckej slobody,Zaujímavosťou bolo, že sa toto ustanovenie nevzťahovalo len na nehnuteľné veci, ako tomu je tradične zvykom pri expropriacii vo verejnom záujme, ale aj na hnuteľné veci. Bolo preto možné tieto hnuteľné veci odňať spravidla dočasne a za náhradu ich vlastníkovi. Vyvlastnenie hnuteľných vecí však mohlo nastať len za špecifických (výnimočných) okolností, a to v súvislosti s realizáciou režimu mobilizácie, vojnového stavu, mimoriadneho povolania zálohy v čase pokoja a pod. Pozri GOGOVÁ, Mária, BUDJAČ, Milan. Historický kontext formovania inštitútu vyvlastnenia a jeho reflexia de lege lata. In Právny obzor, 2008, roč. 91, č. 1, s. 52–53.⁷⁾ pričom v zmysle § 109 ods. 2 Ústavnej listiny bolo možné realizovať vyvlastnenie len na základe zákona a za náhradu, pokiaľ zákon výslovne neustanovil opak.SOMBATI, Ján. Vlastnícke právo a jeho ochrana v Ústavnej listine Československej republiky z roku 1920. In (Dis)kontinuita práva a kríza. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie Bratislavské právnické fórum 2013. Bratislava: Univerzita Komenského, Právnická fakulta, 2013, s. 1815.⁸⁾

2 Rok 1948, nová Ústava a (nové) vlastnícke právo

Uvedené predstavovalo po tzv. udalostiach víťazného februára v roku 1948 zásadný problém, pretože bolo potrebné „prispôsobiť“ právny poriadok novým reáliám v Československu pozostávajúcich v zásadnom obrate spoločensko-ekonomického smerovania štátu po vzore Sovietskeho zväzu. Prvým výrazným zásahom do povahy vlastníckeho práva po roku 1948 bolo prijatie ústavného zákona č. 150/1948 Sb., Ústava Československej republiky (známa aj ako Ústava 9. mája). Táto „nová“ ústava už odrážala spoločensko-ekonomické zmeny po prevzatí moci (prevrate) v štáte Komunistickou stranou Československa, čo sa deklarovalo ihneď v jej prohlášení: „My, lid československý, prohlašujeme, že jsme pevně rozhodnuti vybudovat svůj osvobozený stát jako lidovou demokracii, která nám zajistí pokojnou cestu k socializmu.“ Napriek tomu, že Ústava 9. mája zreteľne vykazovala zmenu pomerov v Československu, jej text do veľkej miery ovplyvnila skutočnosť, že sa začalo na novej ústave pracovať ešte pred februárovým prevratom roku 1948. Ústava 9. mája bola preto do veľkej miery fiktívnou ústavou. Už v základných článkoch Ústavy, konkrétne v čl. XII, bolo uvedené, že hospodárska sústava Československej republiky bola založená na znárodnení nerastného bohatstva, priemyslu, veľkoobchodu a peňažníctva.Na tento článok nadväzovala aj príslušná zákonná úprava znárodnenia, ktorá oproti prvej vlne znárodnenia v roku 1945 bola omnoho plošnejšia a invazívnejšia do vlastníckeho práva jednotlivcov. Išlo najmä o tieto zákony v chronologickom poradí: zákon č. 114/1948 Sb., o znárodnění některých dalších průmyslových a jiných podniků a závodů a o úpravě některých poměrů znárodněných a národních podniků; zákon č. 115/1948 Sb., o znárodnění dalších průmyslových a jiných výrobních podniků a závodů v oboru potravinářském a o úpravě některých poměrů znárodněných a národních podniků tohoto oboru; zákon č. 118/1948 Sb., o organisaci velkoobchodní činnosti a o znárodnění velkoobchodních podniků; zákon č. 119/1948 Sb., o státní organisaci zahraničního obchodu a mezinárodního zasilatelství; zákon č. 120/1948 Sb., o znárodnění obchodních podniků s 50 nebo více činnými osobami; zákon č. 121/1948 Sb., o znárodnění ve stavebnictví; zákon č. 122/1948 Sb., o organisaci a znárodnění cestovních kanceláří; zákon č. 123/1948 Sb., o znárodnění polygrafických podniků; zákon č. 124/1948 Sb., o znárodnění některých hostinských a výčepnických podniků a ubytovacích zařízení; zákon č. 125/1948 Sb., o znárodnění přírodních léčivých zdrojů a lázní a o začlenění a správě konfiskovaného lázeňského majetku; zákon č. 126/1948 Sb., o znárodnění některých šlechtitelských podniků.⁹⁾ Tento článok ďalej obsahoval aj konštatovanie, že vlastníctvo pôdy sa malo spravovať podľa zásady pôda patrí tomu, kto na nej pracuje, čo bolo predzvesťou blížiacej sa kolektivizácie (zospoločenštenia) individuálneho súkromného hospodárstva.BĚLOVSKÝ, Petr. Občanské právo. In BOBEK, Michal, MOLEK, Pavel, ŠIMÍČEK, Vojtěch (eds.). Komunistické právo v Československu. Kapitoly z dějin bezpráví. Brno: Masarykova univerzita, 2009, s. 432.¹⁰⁾ V tomto článku sa však deklarovala aj ochrana drobného a stredného podnikania a nedotknuteľnosť osobného majetku.V zmysle § 158 Ústavy 9. mája išlo o drobné a stredné podnikanie, ak počet zamestnancov bol nižší ako päťdesiat. Toto ustanovenie stanovilo aj to, čo spadalo do sféry osobného majetku, a to najmä predmety domácej a osobnej spotreby, rodinné domčeky a úspory nadobudnuté prácou, vrátane dedičského práva k nim. ¹¹⁾

V rámci systematiky ústavy po „všeobecných“ základných článkoch Ústavy 9. mája nasledovali práva a povinnosti občanov. Kľúčové ustanovenia dotýkajúce sa vlastníckeho práva ústavodarca zakomponoval pod marginálnou rubrikou „svoboda majetková“, ktoré boli konkrétne upravené v § 8 a 9 Ústavy. Textácia ústavy nenasvedčovala sprvoti žiadnej väčšej zmene oproti § 108–109 Ústavnej listiny,Aj ustanovenie § 8 Ústavy nápadne naznačovalo slovným spojením „v mezích obecných předpisů“, že výklad tohto ustanovenia zrejme nebude rovnaký ako pri takmer gramaticky totožnom ustanovení § 108 Ústavnej listiny. V. Knapp k tomu dodal, že „této svobodě majetkové u nás je třeba rozumět docela jinak než svobodě majetkové v buržoasních státech, není zajisté třeba vykládat. (...) Tu jde samozřejmě o obecné právní předpisy, vydané lidově demokratickým státem, tedy z vůle pracujícího lidu a tyto právní předpisy upravují vlastnictví v duchu budování socializmu v naší republice.“ KNAPP, Viktor. Vlastnictví v lidové demokracii. Právní úprava vlastnictví v Československé republice. Praha: Orbis, 1952, s. 210.¹²⁾ avšak ustanovenie § 9 ods. 3 Ústavy, ktoré zakotvilo zákaz zneužitia vlastníckeho práva na škodu celku, jasne nasvedčovalo, akým smerom sa bude uberať nová koncepcia vlastníckeho práva.Tamže, s. 209. K zmene v koncepcii vlastníckeho práva sa vyjadril aj P. Bělovský, a to tak, že „nové občanské právo bylo vystavěno na principu nadřazení kolektivního zájmu nad individuálními zájmy, což ve svém důsledku znamenalo snížení ochrany jednotlivce“. BĚLOVSKÝ, Petr. Občanské právo 1948–1989. In KUKLÍK, Jan a kol. Dějiny československého práva 1945–1989. Praha: Auditorium, 2011, s. 338. Pozri aj KLUKNAVSKÁ, Andrea. Občiansky zákonník z roku 1950 a úprava vlastníctva. In ŠVECOVÁ, Adriana, LANCZOVÁ, Ingrid (eds.). Právno-historické trendy a výhľady V. Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta, 2020, s. 80. Doplňujúci historický exkurz, do istej miery veľmi zaujímavý, pridali M. Mlkvý a Z. Mlkvá Illýová v rámci ich rozsiahlej štúdie venujúcej sa vývoju inštitútu vlastníctva: „Napriek tomu, že sa v klasickom období rímskeho práva vyvinula koncepcia vlastníctva ako najširšieho možného oprávnenia k veci žalobne presaditeľného voči akejkoľvek inej osobe, objektívne právo pripúšťalo jeho obmedzenie. Zákaz zneužitia vlastníckeho práva v neprospech spoločnosti vyplývajúci zo starodávnych zvykov, ktorý bol pôvodne vynútiteľný štátom prostredníctvom cenzorov, stratil štátnu sankciu s úpadkom cenzu.“ MLKVÝ, Matej, MLKVÁ ILLÝOVÁ, Zuzana. Vývoj inštitútu vlastníctva od rímskeho práva po súčasnú úpravu. In Historia et theoria iuris, 2021, roč. 13, č. 3, s. 86.¹³⁾ Ústava sa ďalej vo svojom texte venovala vlastníckemu právu v rámci ôsmej kapitoly pod marginálnou rubrikou „Hospodářské zřízení“, pričom uvádzala viacero klasifikácií vlastníckeho práva. V prvom rade v zmysle § 149 Ústavy bolo najvýznamnejším štátne (socialistické) vlastníctvo,„Štátne socialistické vlastníctvo je formou vyššou a vôbec najvyššou formou vlastníctva v našej spoločnosti, zatiaľ čo vlastníctvo ľudových družstiev je síce vlastníctvom socialistickým, avšak je jeho nižšou formou ako štátne socialistické vlastníctvo.“ KNAPP, Viktor. Tri state o vlastníctve. In Právny obzor, 1951, roč. 34, č. 3, s. 217.¹⁴⁾ a to najmä preto, že do neho patril národný majetok, ktorý mal zásadne v rukách štát. Národný majetok tvorili najmä také hospodárske hodnoty, ktoré boli predmetom znárodnenia podľa osobitných predpisov,V zmysle § 153 Ústavy sa rozsah a odvetvia, v ktorých sa malo znárodnenie hospodárskych alebo iných hodnôt uskutočniť, mali určiť formou znárodňovacích zákonov, pričom tento zákonný rozsah nebolo možné nijako obmedziť a vlastnícke právo k znárodneným majetkovým hodnotám prechádzal následne na štát.¹⁵⁾ ako aj akýkoľvek verejný statok slúžiaci všeobecnému prospechu. Z tohto názvu jednoznačne vyplývalo, že do národného majetku patrili prirodzene tie najvýznamnejšie komodity v Československu.V zmysle ustanovenia § 148 Ústavy to mohlo byť nerastné bohatstvo a jeho ťažba; zdroje energie a energetické podniky; bane a závody na spracovanie kovu; prírodné liečivé zdroje; výroba predmetov slúžiacich zdraviu ľudí; podniky s aspoň 50 zamestnancami alebo osobami v nich činných, ak nešlo o podniky ľudových družstiev; banky a poisťovne; verejná železničná doprava a pravidelná cestná a letecká doprava; pošta, verejný telegram a telefón; rozhlas, televízia a film.¹⁶⁾ Podľa znenia ustanovenia § 146 Ústavy mohli byť predmetom národného majetku aj výrobné prostriedky, pričom rovnako tak mohli spadať aj do majetku ľudových družstiev, ako aj do súkromného vlastníctva jednotlivých výrobcov. Majetkom ľudových družstiev Ústava klasifikovala ďalšiu formu vlastníckeho práva, ktoré pozostávalo z vkladov jednotlivých členov družstva a spoločnom hospodárení s týmito majetkovými hodnotami.„Vo spoločnosti na prechode k socializmu, kde štátny aparát a teda aj národné hospodárstvo je ovládané pracujúcim ľudom na čele s robotníckou triedou a jej stranou, dostáva sa družstevníctvu nového významu a ľudové družstvá sa stávajú jednou z foriem socialistického podnikania a ich pomocou sa prevádzajú niektoré výrobné odvetvia k vyšším výrobným formám.“ KNAPP, Viktor. Tri state o vlastníctve. In Právny obzor, 1951, roč. 34, č. 3, s. 215.¹⁷⁾ Ústava konštruovala v § 149 ods. 2 ďalšiu formu tzv. komunálneho vlastníctva, ktorého predmetom mali byť časti národného majetku, ktoré neboli celoštátneho významu a mali slúžiť výlučne, alebo prevažne obyvateľstvu určitého správneho celku (obci, okresu alebo kraju).Táto forma vlastníckeho práva v rukách zväzkov ľudovej správy však bola iba iluzórna a nerealizovala sa a zostala „na papieri“ v rámci ústavného textu Ústavy 9. mája. Uvedené potvrdzuje aj P. Bělovský, keď uvádza: „Unáhlenost znění Ústavy 9. května ilustruje § 149 odst. 2, jímž bylo zavedeno tzv. komunální vlastnictví, které však nikdy nebylo doprovozeno další legislativní úpravou a v praxi se nevyužívalo.“ BĚLOVSKÝ, Petr. Občanské právo 1948–1989. In KUKLÍK, Jan a kol. Dějiny československého práva 1945–1989. Praha: Auditorium, 2011, s. 342.¹⁸⁾ Pomerne legislatívne neohrabane Ústava upravovala aj tzv. osobný majetok občanov, ktorý mal byť nedotknuteľný, pričom taktiež uvádzala aj demonštratívny výpočet, čo spadalo do tohto osobného majetku.Ústavodarca sa do veľkej miery inšpiroval podľa P. Bělovského, ako inak, znením čl. 10 Stalinskej ústavy z roku 1936, podľa ktorého „osobní vlastnické právo občanů na své pracovní důchody a úspory, na obytný dům a vedlejší domácí hospodářství, na předměty domácího hospodářství a domácí potřeby, na předměty osobní spotřeby a osobního pohodlí, stejně jako dědické právo na osobní vlastnictví občanů je chráněno zákonem“. Tamže, s. 357.¹⁹⁾ Nakoniec, Ústava neopomenula ani úpravu súkromného vlastníctva. Ústavodarca sa nechal zrejme inšpirovať číslovkou 50, keďže ňou ohraničil limity súkromného vlastníctva, či už v rámci drobného a stredného podnikania, ako aj z hľadiska prípustnej výmery pôdy v súkromnom vlastníctve.V zmysle ustanovení § 158 ods. 1 v spojení s § 159 ods. 1 a 2 Ústavy bola stanovená garancia ochrany súkromného vlastníctva drobných a stredných podnikov s menej ako 50 zamestnancami a roľníkov samostatne obrábajúcich si pôdu do 50 hektárov pôdy. Numerologická obsesia ústavodarcu bola zakončená vymedzením najvyššej prípustnej miery výmery pôdy v súkromnom vlastníctve jednotlivca alebo spoluvlastníkov, príp. spoločne hospodáriacej rodiny, a to 50 hektárov.²⁰⁾ Nanešťastie, zachovanie súkromného vlastníctva bolo už v čase prijatia Ústavy iba akýmsi (dočasným) kompromisom Komunistickej strany Československa pri presadzovaní revolučných reforiem.BĚLOVSKÝ, Petr. Občanské právo. In BOBEK, Michal, MOLEK, Pavel, ŠIMÍČEK, Vojtěch (eds.). Komunistické právo v Československu. Kapitoly z dějin bezpráví. Brno: Masarykova univerzita, 2009, s. 432.²¹⁾

Ústava 9. mája bola prijatá ako prvý významný predpis, ktorý odrážal zmenené spoločensko-ekonomické smerovanie Československa, avšak iba z hľadiska ústavného práva. Popri tejto ústave totiž platil v oblasti československého občianskeho práva právny dualizmus, vzhľadom na to, že všetky predvojnové unifikačné snahy stroskotali. V Československu preto naďalej na slovenskej časti územia platilo recipované uhorské obyčajové právo a na druhej, českej časti ustanovenia Všeobecného občianskeho zákonníka (zákon č. 946/1811 r. z.), čo bol značný problém pre kompatibilitu celého právneho poriadku.Súkromné právo nebolo v čase prijatia Ústavy 9. mája takmer vôbec zasiahnuté socialistickými myšlienkami a vplyvmi, výnimkou bola len oblasť pracovného a nájomného práva. Pozri bližšie BIANCHI, Leonard. Nová ústava a všeobecné súkromné právo. In Právny obzor, 1948, roč. 31, č. 1, s. 187.²²⁾ Ustanovenie § 173 ods. 1 Ústavy bolo reakciou na práve tieto revolučné zmeny v smerovaní Československa, a preto sa dňom nadobudnutia účinnosti tejto ústavy mala pozastaviť účinnosť Ústavnej listiny. Platnosť však mali strácať aj všetky ústavné a iné zákony, pokiaľ odporovali tejto ústave a zásadám ľudovodemokratického zriadenia alebo obsahovali odchylnú úpravu od samotnej ústavy.Ustanoveniu § 173 ods. 2 Ústavy však chýbala procesná stránka spočívajúca v označení tých právnych predpisov, ktoré boli v rozpore s obsahom Ústavy. Z tohto dôvodu bolo možné toto ustanovenie uplatniť len pri výklade daných súkromnoprávnych predpisov, čo sa však v praxi výraznejšie neprejavilo. Pozri CAPANDOVÁ, Petra. Vývoj súkromného práva na Slovensku po zániku Habsburskej monarchie. In NECKÁŘ, Jan (ed.). Dny práva – 2008 – Days of Law. 2. ročník mezinárodní konference pořádané Právnickou fakultou Masarykovy univerzity. Brno: Masarykova univerzita, 2008, s. 431.²³⁾

3 Na ceste k prvému (spoločnému) Občianskemu zákonníku po februári 1948

Takmer dva mesiace po prijatí Ústavy 9. mája, dňa 7. júla 1948 československá vláda zaviazala uznesením ministra spravodlivosti Alexeja Čepičku, aby podľa možnosti do 1. septembra 1950 predložil osnovy zákonov, ktorými sa malo československé právo formálne aj materiálne prispôsobiť s účinnosťou pre celé štátne územie zmenám v spoločensko-ekonomickom smerovaní Československa po februári 1948.ŠOŠKOVÁ, Ivana. Tvorba nového československého rodinného práva v období tzv. právnickej dvojročnice 1948–1950. In SEHNÁLEK, David, VALDHANS, Jiří, DÁVID, Radovan, KYNCL, Libor (eds.). Dny práva – 2009 – Days of Law: 3. ročník mezinárodní konference pořádané Právnickou fakultou Masarykovy univerzity. Brno: Masarykova univerzita, Právnická fakulta, 2009, s. 2712–2713.²⁴⁾ Týmto aktom sa fakticky započal proces známy neskôr ako tzv. právnická dvojročnica. O veľkom význame právnickej dvojročnice pre ľudovodemokratické zriadenie svedčí aj dobová práca, vyzdvihujúca výsledky právnickej dvojročnice: „Každý nový socialistický zákon je ďalším kameňom do nepreniknuteľnej hradby, od ktorej sa odrážajú pokusy nepriateľov pracujúceho ľudu o prielom, o poškodenie socialistickej výstavby.“VIKTORYOVÁ, Nora. Nový občiansky zákonník a sudcovia. Úvod do štúdia zákona. In Právny obzor, 1951, roč. 34, č. 1, s. 17.²⁵⁾ Ako jeden z výsledkov kodifikačných snáh v rámci právnickej dvojročnice vzišiel v život aj nový (prvý spoločný) Občiansky zákonník (zákon č. 141/1950 Zb.), ktorý vo svojich ustanoveniach už odrážal princípy a zásady ľudovej demokracie v zmysle Ústavy 9. mája.N. Viktoryová vo svojej práci k novému Občianskemu zákonníku okamžite objasňuje, komu mal byť tento nový spoločný občianskoprávny predpis určený: „Je to zákonník vychádzajúci z rozboru potrieb nášho života. Nie je robený pre fabrikantov, obchodníkov a blahobytných domácich pánov, ale je vhodný a účelný pre robotníkov, malých roľníkov a z vlastnej práce žijúcu inteligenciu, je v súhlase s ich triednym úsilím, s tým čo pracujúci človek považuje za dobré a spravodlivé.“ Tamže, s. 19.²⁶⁾

Ústredným motívom nového Občianskeho zákonníka sa stala prísna regulácia majetkových vzťahov.Dôvodová správa k Občianskemu zákonníku poukazovala na to, že ťažiskom vlastníckeho práva malo byť jeho obmedzenie. P. Bělovský ďalej rozvinul túto tézu, a to v takom zmysle, že „v duchu tezi o zpřístupnění tzv. výrobních prostředků lidu měl občanský zákoník především zajistit kontrolu a dohled státu nad téměř veškerým majetkem, ať už zavedením povolovacího řízení pro dispozici s klíčovými komoditami, zejména s půdou, nebo všeobecným zákazem majetkové dispozice, či dokonce konfiskaci majetku“. BĚLOVSKÝ, Petr. Občanské právo 1948–1989. In KUKLÍK, Jan a kol. Dějiny československého práva 1945–1989. Praha: Auditorium, 2011, s. 336.²⁷⁾ V kontexte tejto regulácie treba dať do pozornosti obsah prejavu Klementa Gottwalda zo dňa 17. novembra 1948, v ktorom mimo iné ako jednu z vytýčených úloh realizácie plánovaných sociálnych a hospodárskych reforiem identifikoval potrebu odnaučiť ľudí vlastníckym návykom a nahradiť ho vlastnosťou spontánnej potreby veci kolektívne zdieľať, resp. užívať spoločné veci.Tamže, s. 336.²⁸⁾ Občianske právo malo v duchu zmenených spoločensko-ekonomických podmienok v štáte odrážať záujmy ľudu (kolektívny záujem) namiesto individuálnych záujmov jednotlivca, ako tomu bolo doposiaľ. S tým bol spojený aj odklon od tradičnej kontinentálnej (rímskoprávnej) úpravy, ktorá sa preto mala zrejme eliminovať v novom Občianskom zákonníku.M. Gregor uvádza, že „keďže rímske právo poskytovalo predpoklady regulácie modernej spoločnosti v podobe inštitútov súkromného vlastníctva či súkromného podnikania, v radoch socialistických predstaviteľov pretrvávala nedôvera a pochybnosti o jeho zmysle a účele v komunistickej spoločnosti“. V ďalšej časti svojej práce však M. Gregor poukazuje na to, že „socialistické právo v podstate absorbovalo rímskoprávnu terminológiu a prijalo základné črty rímskeho právneho myslenia“. GREGOR, Martin. Postavenie rímskeho práva v socialistickej spoločnosti a fenomén socialistickej právnej romanistiky. In Právny obzor, 2018, roč. 101, č. 1, s. 28, 32. Pre ucelený pohľad do tejto problematiky pozri aj dielo najvýznamnejšieho slovenského romanistu REBRO, Karol. Socialistická spoločnosť a rímskoprávna kultúra. Bratislava: Veda, 1979, 119 s.²⁹⁾ Opak bol pravdou, väčšina tradičných inštitútov si zachovala svoju rímskoprávnu podobu (aj keď niekedy modifikovanou).BĚLOVSKÝ, Petr. Občanské právo 1948–1989. In KUKLÍK, Jan a kol. Dějiny československého práva 1945–1989. Praha: Auditorium, 2011, s. 337. Pozri aj BĚLOVSKÝ, Petr. Občanské právo. In BOBEK, Michal, MOLEK, Pavel, ŠIMÍČEK, Vojtěch (eds.). Komunistické právo v Československu. Kapitoly z dějin bezpráví. Brno: Masarykova univerzita, 2009, s. 434.³⁰⁾ Koncepčnou predlohou nového Občianskeho zákonníka bol sovietsky Občiansky zákonník z roku 1922, obdobne ako aj princípy sovietskej ústavy z roku 1936,Sovietska ústava z roku 1936 slúžila ako ideové východisko napr. pri (novej) úprave vlastníckeho práva v Občianskom zákonníku. Ústava rozoznávala vlastníctvo na výrobné prostriedky, ktoré sa delilo na dva druhy: socialistické vlastníctvo a vlastníctvo drobných výrobcov. Socialistické vlastníctvo malo tieto formy: štátne socialistické vlastníctvo, družstevno-kolchozné vlastníctvo a osobné vlastníctvo. Pozri SPIŠIAK, Ján. Stalinská ústava a vlastníctvo. In Právny obzor, 1951, roč. 34, č. 10, s. 884–886. ³¹⁾ pričom však v dôsledku časovej tiesne boli kodifikátori nútení čerpať aj z nezrealizovaného predvojnového (unifikačného) návrhu Občianskeho zákonníka z roku 1937, ako aj spolupracovať s civilistickými odborníkmi z predchádzajúceho obdobia.MARTINCOVÁ, L. Nazeranie na vlastníctvo a vlastnícke právo po roku 1948. In Historia et theoria iuris, 2019, roč. 11, č. 1, s. 112. P. Bělovský doplnil, že jedným z takýchto osvedčených civilistov bol najmä Jan Krčmář, avšak o skutočnom rozsahu jeho vplyvu na konečné znenie nového Občianskeho zákonníka sa vedú diskusie. Pozri bližšie BĚLOVSKÝ, Petr. Občanské právo. In BOBEK, Michal, MOLEK, Pavel, ŠIMÍČEK, Vojtěch (eds.). Komunistické právo v Československu. Kapitoly z dějin bezpráví. Brno: Masarykova univerzita, 2009, s. 434.³²⁾ Prijatie nového Občianskeho zákonníka znamenalo aj prehodnotenie, resp. odstránenie rímskoprávneho delenia práva na súkromné a verejné.Bělovský uvádza, že „komunistická ideologie vnímala soukromé právo jako sice tradiční oblast kontinentálního práva, avšak jeho povahu spojovala s ideologicky proklamovaným kontinuálním vykořisťováním dělnické třídy napříč celými dějinami lidstva“. BĚLOVSKÝ, Petr. Občanské právo 1948–1989. In KUKLÍK, Jan a kol. Dějiny československého práva 1945–1989. Praha: Auditorium, 2011, s. 337. Rovnako tak aj MARTINCOVÁ, Lenka. Nazeranie na vlastníctvo a vlastnícke právo po roku 1948. In Historia et theoria iuris, 2019, roč. 11, č. 1, s. 112.³³⁾ Ak by sme hľadali odpoveď na to, prečo tomu tak bolo, už len z gramatického hľadiska bolo zrejmé, že v zmysle kolektívneho záujmu prevyšujúceho nad záujmom jednotlivca bolo potrebné všetky vzťahy kontrolovať a normovať centrálne, zo strany štátu. Centralizácia všetkých vzťahov v Československu sa prejavila aj tým, že štát mal hlavnú a výlučnú úlohu v pozícii hospodárskej a sociálnej transformácie.Ideálnym scenárom malo byť samovoľné odumretie práva a v konečnom dôsledku odumretie aj štátu ako takého, a to z dôvodu, že v beztriednej spoločnosti už netreba rámec, ktorý by „strážil a prerozdeľoval“ hodnoty v spoločnosti. Tento utopický sen spočívajúci v nastolení beztriednej komunistickej spoločnosti sa však ani zďaleka nepriblížil k realizácii. Pozri bližšie BĚLOVSKÝ, Petr. Občanské právo 1948–1989. In KUKLÍK, Jan a kol. Dějiny československého práva 1945–1989. Praha: Auditorium, 2011, s. 337.³⁴⁾

Čo sa týka úpravy vlastníckeho práva v novom Občianskom zákonníku, jeho úprava bola pomerne obšírna z hľadiska počtu ustanovení (§ 100–165 Občianskeho zákonníka). Základným východiskom bolo ustanovenie § 100 Občianskeho zákonníka, ktoré definovalo spoločenské socialistické vlastníctvo ako nedotknuteľný zdroj bohatstva a sily republiky a blahobytu pracujúceho ľudu. Socialistické vlastníctvo malo v zmysle ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka mať formu štátneho (socialistického) vlastníctva alebo formu družstevného (socialistického) vlastníctva. Opätovne, ako v prípade ustanovení Ústavy z 9. mája národný majetok bol v zmysle ustanovenia § 102 Občianskeho zákonníka výhradne v štátnom socialistickom vlastníctve. Štátne socialistické vlastníctvo bolo budované na princípoch a zásadách, ktoré artikuloval sovietsky právny teoretik Anatolij Vasiľjevič Venediktov.Tieto princípy a zásady zhrnul D. Holub a boli nimi: a) princíp jednoty moci a vlastníctva, b) zásada jednotného fondu štátneho socialistického vlastníctva, c) zásada výkonu vlastníckych oprávnení a povinností štátu prostredníctvom inštitútu správy národného majetku, d) princíp, že socialistická hospodárska organizácia je štátom organizovaným kolektívom na čele so zodpovedným vedúcim, ktorému štát uložil plniť určité úlohy a na ich splnenie mu zveril príslušnú časť jednotného fondu štátneho vlastníctva. D. Holub ďalej rozvádza, že: „Rozhodujúcim princípom úpravy štátneho vlastníctva bol princíp ‚jednoty moci a vlastníctva‘, ktorý vyjadroval dvojakú povahu socialistického štátu, jednak ako nositeľa moci a zároveň ako vlastníka majetku s ktorým podniky hospodárili. Podľa princípu jednoty moci a vlastníctva je štát ako nositeľ politickej moci aj priamym nositeľom vlastníckeho práva k zospoločenšteným výrobným prostriedkom a toto svoje vlastnícke právo vykonáva tak, že prideľuje podnikom časti národného majetku do správy, dáva im úlohy a udeľuje im právo a povinnosť používať takto zverené prostriedky na plnenie úloh, ktoré vyplývajú zo záväzného plánu. Koncepcia jednoty moci a vlastníctva vychádzala z tézy, podľa ktorej si socialistický štát ako forma politickej organizácie spoločnosti prisvojuje všetky výsledky spoločenského výrobného procesu, ktoré potom spätne zveruje do rúk podnikov. Princíp jednoty moci a vlastníctva bol viazaný na existenciu sústavy administratívno-direktívneho riadenia, v ktorej bola sféra ekonomickej aktivity spoločnosti organizovaná na základe priamej realizácie ústrednej vôle štátu zhora až k podnikom, prostredníctvom hierarchickej sústavy štátnych orgánov, sústavy, kde podnik tvoril posledný stupeň štátneho riadenia. Tento princíp umožňoval riadiť štátne podniky prostredníctvom právnych predpisov a aktov hospodárskeho riadenia, ktoré mali povahu jednostranných verejno-správnych aktov, ktoré stanovovali podnikom povinnosti. Princíp jednoty moci a vlastníctva vychádzal z práva štátu rozhodovať o pridelení alebo odňatí výrobných prostriedkov podniku direktívnym rozhodnutím štátneho orgánu, z jeho oprávnenia zriadiť alebo zrušiť podnik, ukladať mu záväzné úlohy a pod. Tieto oprávnenia sa chápali ako ‚výkon štátneho socialistického vlastníctva‘ a tento ‚výkon vlastníctva‘ bol zároveň výkonom štátnej moci.“ HOLUB, Dušan. Vývoj obchodného a hospodárskeho práva po roku 1948. In Acta Facultatis iuridicae Univerisitatis Comenianae, 2009, roč. 27, s. 185–186.³⁵⁾ Vzhľadom na to, že ústredným motorom občianskoprávnych vzťahov sa stal po prijatí nového Občianskeho zákonníka hospodársky plán a zásady plánovaného hospodárstva, ktorých záujmom sa musel podriadiť každý spoločenský vzťah, a tak aj nový Občiansky zákonník pripúšťal isté dispozície národným majetkom v súlade s plnením jednotného plánu.BĚLOVSKÝ, Petr. Občanské právo 1948–1989. In KUKLÍK, Jan a kol. Dějiny československého práva 1945–1989. Praha: Auditorium, 2011, s. 339.³⁶⁾ Absolútny charakter vlastníckeho práva stratil opodstatnenie a z tohto pohľadu bolo otázne, či za daných filozofických východísk bolo ešte možné hovoriť o obmedzení autonomity vlastníka alebo skôr išlo o povinnosť vlastníka nakladať s predmetom vlastníctva podľa očakávaní (socialistického) právneho poriadku.IVANČÍK, Ján. Obmedzenia autonómnej vôle vlastníka: historické skúsenosti a nové výzvy. In Historia et theoria iuris, 2021, roč. 13, č. 2, s. 17. Rovnako pozri aj GREGOR, Martin. Postavenie rímskeho práva v socialistickej spoločnosti a fenomén socialistickej právnej romanistiky. In Právny obzor, 2018, roč. 101, č. 1, s. 35.³⁷⁾ V zmysle ustanovenia § 103 ods. 1 Občianskeho zákonníka v záujme toho, aby čo najúčelnejšie slúžil národný majetok svojmu spoločenskému poslaniu, najmä plneniu jednotného hospodárskeho plánu, zveroval štát časť národného majetku národným a komunálnym podnikom alebo iným socialistickým právnickým osobám.V tomto prípade môžeme hovoriť o inštitúte tzv. operatívnej správy. Ako uvádza L. Martincová, operatívna správa sa odlišovala od tradičného chápania a poňatia vlastníckeho práva prostredníctvom štyroch klasických vlastníckych oprávnení, a preto „operatívny správca mal v rámci operatívnej správy národného majetku právo užívať zverený majetok a požívať jeho plody a úžitky, avšak musel spĺňať podmienku, že takéto konanie smerovalo k naplneniu hospodárskych úloh (výrobná spotreba v rámci plnenia výrobného plánu určitým podnikom), pretože sa mohli vyskytnúť i prípady, kedy operatívny správca takéto právo nemal (distribučné podniky mali právo na užívanie a požívanie zariadenia, nie však vecí, ktoré im boli zverené za účelom distribúcie)“. MARTINCOVÁ, Lenka. Nazeranie na vlastníctvo a vlastnícke právo po roku 1948. In Historia et theoria iuris, 2019, roč. 11, č. 1, s. 118.³⁸⁾ V zmysle odseku 2 tohto ustanovenia sa zákonodarca taktiež rozhodol, aby v záujme rozvoja národného hospodárstva a všeobecného blahobytu bolo možné časti národného majetku odovzdať socialistickým právnickým osobám, najmä ľudovým družstvám do ľudového užívania.L. Martincová uvádza, že „Občiansky zákonník vo svojich ustanoveniach popri priamej a operatívnej správe vymedzoval aj tretiu formu správy štátneho socialistického vlastníctva v podobe trvalého užívania“. Tamže, s. 117.³⁹⁾ Ustanovenie § 104 Občianskeho zákonníka obsahovalo limity nakladania s vecami, ktoré boli v socialistickom vlastníctve (štátnom, alebo družstevnom), a to najmä z hľadiska scudzovania týchto vecí, ktoré bolo možné len v rámci obvyklého hospodárenia, inak len vtedy, ak na to boli dané podmienky určené v osobitných predpisoch.V. Knapp uviedol, že „tomuto omezení je však třeba rozumět v souvislosti se speciálními předpisy, zejména zákona č. 103/1945 Sb. a pod.“ KNAPP, Viktor. Vlastnictví v lidové demokracii. Právní úprava vlastnictví v Československé republice. Praha: Orbis, 1952, s. 211.⁴⁰⁾ V ďalšom ustanovení § 105 Občiansky zákonník identifikoval ako ďalší druh vlastníckeho práva osobné vlastníctvo,Osobné vlastníctvo bolo v zmysle dôvodovej správy k Občianskemu zákonníku – Všeobecnej časti považované spolu so socialistickým vlastníctvom za nevykorisťovateľský typ vlastníctva, keďže podľa K. Planka „žiadna z týchto foriem vlastníctva nie je a nemôže byť podkladom vykorisťovania“. PLANK, Karol. Osobné vlastníctvo. In Právny obzor, 1952, roč. 35, č. 5, s. 413.⁴¹⁾ pričom jeho legislatívne vymedzenie bolo pomerne stručné a svojim obsahom bolo odrazom ustanovenia § 158 ods. 2 Ústavy 9. mája.KNAPP, Viktor. Vlastnictví v lidové demokracii. Právní úprava vlastnictví v Československé republice. Praha: Orbis, 1952, s. 211. Obdobne aj PLANK, Karol. Osobné vlastníctvo. In Právny obzor, 1952, roč. 35, č. 5, s. 413.⁴²⁾ Na záver výpočtu druhov vlastníckeho práva nový Občiansky zákonník upravoval aj súkromné vlastníctvo, a to takým spôsobom, že sa malo spravovať takými ustanoveniami danými pre vlastnícke právo, z ktorých nevyplývalo, že platili len pre socialistické alebo osobné vlastníctvo.Z tohto ustanovenia bolo podľa V. Knappa možno identifikovať vzťah k súkromného vlastníctvu zo strany zákonodarcu. Úprava súkromného vlastníctva síce bola rovnako rámcová ako pri osobnom vlastníctve, avšak „je na něm v několika směrech patrno, že občanský zákoník důsledně soukromé vlastnictví považuje za ustupující formu přisvojování v naši společnosti a staví je až za vlastnictví socialistické a osobní. Je to patrno jednak ze systematického zařazení soukromého vlastnictví, které je až na konci, dále ze záměrné strohosti a úsečnosti tohoto ustanovení a konečně i z jeho obsahu.“ KNAPP, Viktor. Vlastnictví v lidové demokracii. Právní úprava vlastnictví v Československé republice. Praha: Orbis, 1952, s. 211. P. Blaho vo svojej práci uviedol ostrejšiu charakteristiku, a to „v hierarchii vlastníckych vzťahov najnižšie stálo staré, klasické súkromné vlastníctvo, ktoré bolo tŕňom v oku vtedajším nositeľom štátnej moci a považované nimi za ‚buržoázny prežitok‘. Súkromnému vlastníctvu boli ochotní priznať ešte dočasnú existenciu s tendenciou úplného odumretia a svoj odpor k nemu vyjadrili lakonicky jednou vedou, ktorou ho prakticky ‚zmietli zo stola‘.“ BLAHO, Peter. Vlastnícke právo a držba v československom občianskom práve v rokoch 1950–1983 (Historickoprávna štúdia). In Právny obzor, 2008, roč. 91, č. 4, s. 270.⁴³⁾ Nový občiansky zákonník v rámci ustanovenia § 110 nadviazal na úpravu vlastníckeho práva k pôde v Ústave 9. mája, keď deklaroval, že vlastnícke pomery k pôde založené na zásade „pôda patrí tým, ktorí na nej pracujú“ sa mali spravovať ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ak osobitné predpisy neustanovili inak.So zreteľom na komplikované vlastnícke vzťahy k pôde a k vývoju budovania socializmu na dedine pripúšťal výslovne Občiansky zákonník, aby vlastnícke právo k pôde bolo upravené aj iným právnym predpisom. Ustanovenia Občianskeho zákonníka preto platili len subsidiárne, tam kde nejestvovala špeciálna (osobitná) úprava. Išlo o výnimočnú situáciu, avšak ako V. Knapp konštatoval, že „§ 110 netvoří žádný zvláštní druh či formu vlastnictví“. KNAPP, Viktor. Vlastnictví v lidové demokracii. Právní úprava vlastnictví v Československé republice. Praha: Orbis, 1952, s. 211.⁴⁴⁾ Na základe vyššie uvedeného bolo možné zostaviť istú systematiku v rámci poňatia vlastníckeho práva, pričom však bolo potrebné brať do úvahy aj čiastočnú prepojenosť jednotlivých druhov/foriem vlastníckeho práva. Nedotknuteľným zdrojom bohatstva a sily republiky a blahobytu bolo spoločenské socialistické vlastníctvo, pričom práve tento druh mal byť progresívnym druhom vlastníckeho práva s jasnou budúcnosťou. Vyššou formou socialistického vlastníctva bolo štátne socialistické vlastníctvo ako vlastníctvo všetkého pracujúceho ľudu. Nižšou formou socialistického vlastníctva bolo družstevné socialistické vlastníctvo.Problematika vlastníckeho práva vo vzťahu k majetku, ktorý bol dobrovoľne, alebo (ne)dobrovoľne vložený do družstva vyvolával otázky, keďže formálne člen družstva zostal súkromným vlastníkom daných pozemkov, avšak tieto pozemky užívalo a disponovalo s nimi samotné družstvo. Z tohto dôvodu tieto pozemky zostali v súkromnom vlastníctve, ale iba vo forme tzv. holého vlastníctva (nuda proprietas), keďže vlastník nemohol reálne disponovať s týmto majetkom. Pozri k tomu BĚLOVSKÝ, Petr. Občanské právo. In BOBEK, Michal, MOLEK, Pavel, ŠIMÍČEK, Vojtěch (eds.). Komunistické právo v Československu. Kapitoly z dějin bezpráví. Brno: Masarykova univerzita, 2009, s. 456.⁴⁵⁾ Spoločne so socialistickým vlastníctvom sa malo nerozlučne rozvíjať aj osobné vlastníctvo, ktoré malo taktiež progresívnu povahu, a teda jasnú budúcnosť. Naopak, na opačnom brehu bolo súkromné vlastníctvo, ktoré v akejkoľvek forme bolo pozostatkom kapitalistických výrobných pomerov, bolo v rozpore s výrobnými pomermi, pričom pôsobilo ako „klin“ vrazený do nich, a preto ho bolo treba eliminovať.KNAPP, Viktor. Vlastnictví v lidové demokracii. Právní úprava vlastnictví v Československé republice. Praha: Orbis, 1952, s. 224–225. Pozri aj KNAPP, Viktor a kol. Učebnica občianskeho a rodinného práva. I. zväzok. Všeobecná časť – Vecné práva. II. prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1956, s. 301.⁴⁶⁾

Poslednú významnú zmenu na poli vlastníckeho práva obsahovalo ustanovenie § 155 Občianskeho zákonníka, ktoré „opustilo“ tradičnú rímskoprávnu zásadu superficies solo cedit (povrch ustupuje spodku),V odbornej spisbe panuje istá názorová roztrieštenosť o povahe superficiálnej zásady ako integrálnej súčasti (čo i len implicitne) uhorského občianskeho práva. Pre príklad M. Lysý uvádza, že „pri všetkej tejto nejasnosti sa však javí, že právne pomery týkajúce sa vzťahu medzi stavbou a pozemkom sa riadili v podstate podľa ducha superficiálnej zásady, a to bez ohľadu na to, že ju v Uhorsku zrejme až do 18. storočia nikto neformuloval“. Samozrejme v zmysle vedeckej opatrnosti uvádza aj disclaimer s tým, že zatiaľ ide iba o čiastkovú štúdiu s potrebou ďalšieho výskumu. Pozri LYSÝ, Miroslav. Vzťah pozemkov a stavieb podľa uhorského krajinského práva. In Iurium Scriptum, 2020, roč. 4, č. 2, s. 14. Dostupné na internete: https://www.iurium.cz/2020/12/31/vztah-pozemku-staveb/. Citované dňa 4. 9. 2022.⁴⁷⁾ čo fakticky spôsobilo deformáciu vlastníckeho práva každého vlastníka pozemku.Podstata superficiálnej zásady spočívala v tom, že v prípade, že na pozemku, ku ktorému mala vlastnícke právo osoba A, bola postavená stavba spojená s týmto pozemkom, právny poriadok priznával vlastnícke právo k tejto stavbe osobe A, a to bez ohľadu na to, či túto stavbu postavila osoba A, alebo osoba B.⁴⁸⁾ Dôvodom pre opustenie superficiálnej zásady boli najmä komplikované vlastnícke vzťahy v rámci rozvoja Jednotných roľníckych družstiev.V. Novohradský uviedol, že „zachovanie tejto zásady viedlo by napr. k tomu, že stavby družstva na súkromnej pôde by pripadly vlastníkovi pôdy, stavby na štátnej pôde štátu, i keď by boly zriadené z prostriedkov družstva. Táto zásada mohla by brzdiť rozvoj JRD a vôbec našu poľnohospodársku politiku.“ NOVOHRADSKÝ, Vojtěch. Opustenie zásady „superficies solo cedit“ a jeho dôsledky. In Právny obzor, 1951, roč. 34, č. 4, s. 348.⁴⁹⁾ Vo svetle nového Občianskeho zákonníka preto stavba už netvorila s pozemkom jednotný celok, ale bola samostatnou a od neho rozdielnou vecou, ktorej vlastníkom bola osoba oprávnená k stavbe.„A keďže ide o dve rozličné veci – o pozemok a o stavbu – nejde ani tu o nejaké delené vlastníctvo, ale iba o dvojaké vlastníctvo: o vlastníctvo pozemku ako jednej samostatnej veci a o vlastníctvo stavby ako inej samostatnej veci.“ Tamže.⁵⁰⁾ Stavba a pozemok mohli byť predmetom rôzneho druhu vlastníckeho práva (socialistické, osobné alebo aj súkromné), ak tomu nebránila povaha danej stavby.Napríklad budova (stavba), ktorá bola časťou národného majetku, mohla byť prirodzene len a výlučne v štátnom socialistickom vlastníctve s poukazom na ustanovenie § 102 Občianskeho zákonníka. Pozri tamže.⁵¹⁾ Opustenie superficiálnej zásady malo vplyv aj na rozvoj novo definovaných druhov vlastníckeho práva podľa Občianskeho zákonníka, a to najmä osobného vlastníctva k rodinným domkom, keďže umožňovalo ich stavbu aj na družstevných alebo štátnych pozemkoch.Tamže. P. Bělovský naviac dodal, že „právní oddělení stavby od pozemku mělo nejen zajistit samostatné hospodaření družstev s vlastním majetkem, ale především mělo zamezit právnímu přirůstání staveb postavených na družstevní půdě, která de iure setrvávala v soukromém vlastnictví i po vstupu do družstva. Aplikace této zásady by totiž rozšiřovala soukromé vlastnictví na úkor vlastnictví družstevního, kdy by budova postavená z prostředků JZD připadla do vlastnictví člena družstva, který půdu, na níž stavba stojí, do družstva vložil.“ Pozri BĚLOVSKÝ, Petr. Občanské právo. In BOBEK, Michal, MOLEK, Pavel, ŠIMÍČEK, Vojtěch (eds.). Komunistické právo v Československu. Kapitoly z dějin bezpráví. Brno: Masarykova univerzita, 2009, s. 456.⁵²⁾ Účelom nového práva stavby malo byť teda vystavanie najmä rodinných domkov bez zakúpenia stavebného pozemku, teda s malým finančným nákladom na strane jednej a na strane druhej zbaviť vlastníka pozemku povinnosti scudziť trvale pozemok, ktorý nemohol alebo nechcel sám zastavať.„V minulosti najvážnejšou prekážkou rozvoja práva stavby bola neochota vlastníkov pozemkov k zaťaženiu, ktoré im vlastne na dlhý čas temer úplne odníma pozemok a tiež neochota stavebníkov stavať na cudzom pozemku.“ NOVOHRADSKÝ, Vojtěch. Opustenie zásady „superficies solo cedit“ a jeho dôsledky. In Právny obzor, 1951, roč. 34, č. 4, s. 348. ⁵³⁾

4 Nová (socialistická) ústava a vlastnícke právo po roku 1960

Päťdesiate roky 20. storočia v Československu možno označiť za turbulentné obdobie z hľadiska viacerých kritérií, a to najmä právnych, ekonomických a spoločenských. Po 12 rokoch od prijatia Ústavy 9. mája bolo skonštatované, že táto ústava už neodráža „súčasný stav v Československu“, a preto bolo potrebné ju nahradiť novou ústavou, ktorá by reagovala na súčasný pokrok v podobe vybudovania socializmu v Československu. Skutočným dôvodom boli najmä udalosti 50. rokov, spočívajúce vo flagrantnom porušovaní ustanovení Ústavy 9. mája, ktorá vo svojom texte deklarovala posledné zvyšky práv a slobôd, avšak nanešťastie len formálne, čo predstavovalo značný problém po konsolidácii pomerov.„Stabilizácia komunistického režimu na konci 50. rokov minulého storočia sa odrazila v prijatí socialistickej ústavy. Oficiálne sa potreba jej vypracovania zdôvodňovala tvrdením, že v Československu už bol vybudovaný socializmus a došlo k zániku ‚vykorisťovateľských‘ tried. Skutočné dôvody však boli iné. Ľudovodemokratická ústava z 9. mája 1948 totiž obsahovala ustanovenia o občianskych právach (napr. sloboda tlače, zhromažďovania a vyznania, nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva a pod.), ktoré boli permanentne porušované. Tento stav faktického bezprávia sa stal po konsolidácii režimu neúnosným.“ Pozri viac KLUBERT, Tomáš. 11. júl 1960. Prijatie socialistickej ústavy. In Ústav pamäti národa. Dostupné na internete: https://www.upn.gov.sk/sk/11-jul-1960---prijatie-socialistickej-ustavy/. Citované dňa 4. 9. 2022.⁵⁴⁾ Práce na novom návrhu ústavy viedol autor predchádzajúcej ústavy Vladimír Procházka spoločne napríklad s Viktorom Knappom alebo Petrom Colotkom, avšak fakticky tento návrh bol vypracovaný Ústredným výborom Komunistickej strany Československa pod vedením 1. tajomníka a prezidenta Antonína Novotného.

Nová ústava bola prijatá dňa 11. júla 1960, pričom deklarovala víťazstvo socializmu ako ďalšieho vývojového stupňa spoločnosti na ceste ku komunizmu a nastúpenie na cestu prechodu k nemu. Z tohto dôvodu muselo prísť aj ku zmene názvu štátneho útvaru na Československá socialistická republika. Ústava Československej socialistickej republiky (ďalej aj ako „Ústava ČSSR“) deklarovala, že v Československu sa už uplatňovala socialistická zásada: „Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho práce!“ Cieľom pritom bolo postupne vybudovať cestu na prechod na komunizmus, vyjadrený najvyššou zásadou rozdeľovania: „Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb!“Bod II a III Vyhlásenia Ústavy Československej socialistickej republiky.⁵⁵⁾ Uvedené sa deklarovalo aj v samotnom texte ústavy, podľa ktorého bola ekonomickým základom Československej socialistickej republiky socialistická hospodárska sústava, ktorá vylučovala akékoľvek vykorisťovanie človeka človekom.Článok 7 ods. 1 Ústavy Československej socialistickej republiky.⁵⁶⁾ Ústava ČSSR ďalej uvádzala, že socialistická hospodárska sústava, v ktorej boli výrobné prostriedky zospoločenštené a celé národné hospodárstvo plánovito riadené, zabezpečovala pri uvedomelej spolupráci všetkých občanov mohutný rozvoj výroby a ustavičný vzostup životnej úrovne pracujúcich.Článok 7 ods. 2 Ústavy Československej socialistickej republiky.⁵⁷⁾ Práca v socialistickej spoločnosti bola podľa Ústavy ČSSR prácou v prospech celku a zároveň v prospech pracovníka samého.Článok 7 ods. 3 Ústavy Československej socialistickej republiky.⁵⁸⁾

Otázky vlastníckeho práva boli upravené v ustanoveniach čl. 8–11 Ústavy ČSSR. Ustanovenie čl. 8 ods. 1 Ústavy ČSSR upravovalo socialistické spoločenské vlastníctvo, ktoré malo predstavovať akýsi najvyšší druh socialistického vlastníctva, pričom malo dve základné formy. Týmito formami boli štátne vlastníctvo, ktoré bolo vlastníctvom všetkého ľudu v podobe národného majetku, a družstevné vlastníctvo v podobe majetku ľudových družstiev.V zmysle článku 11 ods. 1 Ústavy ČSSR štát zriaďoval hospodárske organizácie, najmä národné podniky, ktorým zveroval práve časti národného majetku do správy ako samostatným právnickým osobám. Ako uvádza V. Šimíček a J. Kysela „zde je zapotřebí připomenout, že hospodářská politika komunistického státu byla zcela v rozporu s koncepcí státu liberálně demokratického. Zatímco totiž stát liberální je po rozpočtové stránce založen na tom, že prostředky ke svojí existenci získává především prostřednictvím soustavy daní a poplatků, vycházel komunistický systém z toho, že stát je dominantním a privilegovaným vlastníkem a svoji činnost materiálně zajišťuje ze zisků plynoucích z dispozice s vlastním majetkem, který pouze svěřuje do správy hospodářským organizacím, zejména národním podnikům.“ ŠIMÍČEK, Vojtěch, KYSELA, Jan. Ústavní právo. In BOBEK, Michal, MOLEK, Pavel, ŠIMÍČEK, Vojtěch (eds.). Komunistické právo v Československu. Kapitoly z dějin bezpráví. Brno: Masarykova univerzita, 2009, s. 311.⁵⁹⁾ Obsah pojmu národný majetok sa nachádzal v čl. 8 ods. 2 Ústavy ČSSR, a preto bolo zrejmé, čo spadalo do okruhu národného majetku (štátneho vlastníctva), obdobne ako v predchádzajúcej Ústave 9. mája.Národným majetkom preto bolo najmä nerastné bohatstvo a základné zdroje energie; základný lesný fond, vodné toky a prírodné liečivé zdroje; prostriedky priemyselnej výroby, hromadnej dopravy a spojov; peňažné a poisťovacie ústavy; rozhlas, televízia a film; ako aj najdôležitejšie spoločenské zariadenia ako zdravotnícke školy a vedecké ústavy.⁶⁰⁾ Podľa čl. 8 ods. 3 Ústavy ČSSR pôda, ktorá bola združená na spoločné družstevné hospodárenie, bola v spoločenskom užívaní jednotných roľníckych družstiev. Ústava ČSSR napriek deklarácii vybudovania socializmu stále upravovala aj súkromné hospodárenie, avšak iba v „prípustnej“ podobe spočívajúcej v súkromnom hospodárení založenom na osobnej práci a vylučujúcom vykorisťovanie cudzej pracovnej sily.Ako však vyplývalo zo znenia ustanovenia čl. 9 Ústavy ČSSR, Ústava explicitne neupravovala súkromné vlastníctvo ako druh vlastníckeho práva, ako tomu bolo v rámci ustanovení Ústavy 9. mája. Pozri k tomu BĚLOVSKÝ, Petr. Občanské právo. In BOBEK, Michal, MOLEK, Pavel, ŠIMÍČEK, Vojtěch (eds.). Komunistické právo v Československu. Kapitoly z dějin bezpráví. Brno: Masarykova univerzita, 2009, s. 433.⁶¹⁾ Ako posledný druh vlastníckeho práva Ústava ČSSR upravovala osobné vlastníctvo občanov k spotrebným predmetom, ktoré sa malo vzťahovať najmä na predmety osobnej a domácej potreby, rodinné domčeky ako aj na úspory nadobudnuté prácou a požívalo nedotknuteľnosť.Obdobne ako podľa Ústavy 9. mája aj majetok v osobnom vlastníctve (osobný majetok) podliehal v zmysle ustanovenia čl. 10 ods. 2 Ústavy ČSSR prechodu vlastníckeho práva dedením.⁶²⁾ Ústava ČSSR dokonca ukladala občanom povinnosť chrániť a upevňovať socialistické vlastníctvo ako nedotknuteľný základ socialistického zriadenia a zdroj blahobytu pracujúceho ľudu, bohatstva a sily vlasti.Článok 35 Ústavy Československej socialistickej republiky.⁶³⁾

5 Občiansky zákonník z roku 1964 a obraz (socialistického) vlastníckeho práva

Po prijatí Ústavy ČSSR, ktorá deklarovala vybudovanie socializmu a cestu k prechodu ku komunizmu, bolo otázne, či súčasne platný nový Občiansky zákonník odrážal zmenené spoločenské pomery z hľadiska socialistického občianskeho práva.Ako uvádza L. Martincová: „Prijatie Ústavy z roku 1960, ktorá v Československu deklarovala víťazstvo socializmu, podnietilo vlnu rekodifikačných prác, ktoré mali v nových právnych predpisoch odzrkadliť zmenené spoločenské podmienky“. MARTINCOVÁ, Lenka. Nazeranie na vlastníctvo a vlastnícke právo po roku 1960. In Historia et theoria iuris, 2020, roč. 12, č. 3, s. 115.⁶⁴⁾ Z tohto dôvodu bolo dňa 8. decembra 1960 rozhodnuté uznesením Ústredného výboru Komunistickej strany Československa o potrebe prijatia nového, socialistického Občianskeho zákonníka. Rekodifikácia občianskeho práva nebola ovplyvnená len deklarovaným víťazstvom socializmu v Československu, ale odrazila sa v nej i nová klasifikácia upravovaných vzťahov a ich začlenenie do samostatných právnych odvetví.Tamže.⁶⁵⁾ Socialistický právny poriadok sa vyznačoval veľkou mierou partikularizácie občianskeho práva,Ako uviedol P. Bělovský: „Tradiční pojetí občanského práva ve smyslu ius civile bylo pod vplyvem sovětského modelu narušeno jeho postupným odvětvovým drobením, které vedlo ke scvrknutí pojmu občanské právo na majetkoprávní úpravu občanského zákoníku. Obsah občanského zákoníku tak byl cíleně zredukován víceméně na majetkové právo, což bylo právní doktrínou prezentováno jako atribut pokrokovosti socialistického občanského práva.“ BĚLOVSKÝ, Petr. Občanské právo. In BOBEK, Michal, MOLEK, Pavel, ŠIMÍČEK, Vojtěch (eds.). Komunistické právo v Československu. Kapitoly z dějin bezpráví. Brno: Masarykova univerzita, 2009, s. 428.⁶⁶⁾ a preto nové predpisy, ktoré mali nahradiť platný Občiansky zákonník z roku 1950, boli triedené na základe subjektov a sociálno-ekonomického účelu.MARTINCOVÁ, Lenka. Nazeranie na vlastníctvo a vlastnícke právo po roku 1960. In Historia et theoria iuris, 2020, roč. 12, č. 3, s. 115.⁶⁷⁾ V období rokov 1963–1964 boli prijaté tri právne predpisy, ktoré mali upravovať jednotlivé majetkové vzťahy v československom (socialistickom) právnom poriadku.Boli nimi v chronologickom poradí: zákon č. 101/1963 Zb., o právnych vzťahoch v medzinárodnom obchodnom styku (Zákonník medzinárodného obchodu); zákon č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník; zákon č. 109/1964 Zb., Hospodársky zákonník.⁶⁸⁾ Zákonník medzinárodného obchodu sa venoval majetkovým vzťahom v medzinárodnom obchode, Občiansky zákonník sa venoval majetkovým vzťahom medzi občanmi a socialistickými organizáciami a občanmi navzájom a Hospodársky zákonník sa venoval majetkovým vzťahom medzi socialistickými organizáciami navzájom.

Socialistický Občiansky zákonník bol prijatý ako zákon č. 40/1964 Zb. a svojou radikálnosťou predbehol dokonca aj vzor zo Sovietskeho zväzu Základy občianskeho zákonodarstva ZSSR, čo bolo spôsobené horlivou kodifikačnou činnosťou.BĚLOVSKÝ, Petr. Občanské právo. In BOBEK, Michal, MOLEK, Pavel, ŠIMÍČEK, Vojtěch (eds.). Komunistické právo v Československu. Kapitoly z dějin bezpráví. Brno: Masarykova univerzita, 2009, s. 436.⁶⁹⁾ Nová úprava Občianskeho zákonníka už naplno odzrkadľovala ideologické snahy a postoje Komunistickej strany Československa, keďže všetky právne inštitúty príznačné pre občianske právo kontinentálneho typu boli definitívne zničené alebo vytlačené na okraj právnej úpravy s jasným odkazom, že sú nežiadúce v právnom poriadku Československej socialistickej republiky.Tento osud postihol inštitúty ako držba, vydržanie, služobnosti, nájomnú zmluvu a ďalšie. Pozri bližšie tamže, s. 437.⁷⁰⁾ Zmeny nastali aj na úrovni právnej terminológie, pričom však nešlo len o gramatické zmeny, ale o koncepčné zmeny v chápaní „nových inštitútov“ inkorporovaných do Občianskeho zákonníka.Išlo napr. o zmenu tradičných pojmov fyzická a právnická osoba na „občan“ a „organizácia“; záväzkové vzťahy boli premenované na „služby“ a pod.⁷¹⁾

Z hľadiska úpravy vlastníckeho práva Občiansky zákonník nadviazal na úpravu Ústavy ČSSR, už preambule k Občianskemu zákonníku obsahovala deklaráciu, že hospodárska sústava socialistickej spoločnosti bola založená na socialistickom spoločenskom vlastníctve výrobných prostriedkov, pričom Občiansky zákonník mal vychádzať z jednoty socialistickej ekonomiky a zo súladu záujmov spoločnosti a občanov, a preto vymedzoval osobné vlastníctvo ako odvodené od spoločenského vlastníctva a chránil ho ako jeden z dôležitých prostriedkov uspokojovania osobných potrieb občanov. Na uvedené plynule nadviazal článok II Zásad občianskoprávnych vzťahov, a to tým, že zdrojom uspokojovania osobných potrieb občanov bola neustále sa rozvíjajúca spoločenská výroba založená na socialistickom spoločenskom vlastníctve, ktoré mal každý povinnosť rozvíjať, upevňovať a chrániť obdobne ako v zmysle Ústavy ČSSR.V. Knapp k tomu uviedol, že „na rozdíl od prvé části čl. II, která je vyjádřením jedné ze základních zásad československého socialistického občanského práva a zároveň může ve smyslu čl. VIII sloužit jako vykládací (interpretační pravidlo), má druhá část textu čl. II (za středníkem) normativní charakter. Ukládá totiž každému, tj. Občanům i organizacím, právní povinnosti ve vztahu ke společenskému socialistickému vlastnictví. Jsou to ovšem právní povinnosti, které občané i organizace mají již podle ústavy. (...) Čl. II tedy tyto ústavní povinnosti reprodukuje pro oblast občanského práva.“ KNAPP, Viktor. Článek II. In ČEŠKA, Zdeněk, KABÁT, Jozef, ONDŘEJ, Josef, ŠVESTKA, Jiří. Občanský zákoník. Komentář. I. svazek. Praha: Panorama, 1987, s. 18.⁷²⁾ Občiansky zákonník ďalej v rámci druhej časti zákona upravoval socialistické spoločenské vlastníctvo a osobné vlastníctvo v rámci spoločnej rubriky, čím sa mala vyjadriť nerozlučná spojitosť týchto dvoch druhov vlastníckeho práva.KNAPP, Viktor, PLANK, Karol a kol. Učebnice československého občanského práva. Svazek II. Praha: Orbis, 1965, s. 12. Obdobne pozri BĚLOVSKÝ, Petr. Občanské právo 1948–1989. In KUKLÍK, Jan a kol. Dějiny československého práva 1945–1989. Praha: Auditorium, 2011, s. 351.⁷³⁾ Vytratilo sa delenie na formy vlastníckeho práva socialistického vlastníctva.Pozri bližšie BĚLOVSKÝ, Petr. Občanské právo. In BOBEK, Michal, MOLEK, Pavel, ŠIMÍČEK, Vojtěch (eds.). Komunistické právo v Československu. Kapitoly z dějin bezpráví. Brno: Masarykova univerzita, 2009, s. 442.⁷⁴⁾ Občiansky zákonník teda okrajovo upravoval v § 123 socialistické spoločenské vlastníctvo, pričom veci, ktoré boli určené pre osobnú potrebu občanov, sa prevádzali zo socialistického spoločenského vlastníctva do ich osobného vlastníctva, alebo sa im prenechali do osobného užívania. V zmysle ustanovenia § 124 Občianskeho zákonníka do okruhu spoločenského užívania občanov patrili verejné zariadenia, ako zariadenia dopravné, zdravotnícke, kultúrne, sociálne, telovýchovné a rekreačné.V zmysle dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu „socialistické společenské vlastnictví výrobních prostředků je základem rozvoje společenské výroby, životní úrovně občanů, jakož i osobního vlastnictví. V socialistickém společenském vlastnictví nejsou však jen výrobní prostředky, nýbrž i produkce socialistické výroby. Z této produkce zůstávají trvale v socialistickém společenském vlastnictví předměty, které jsou svou povahou určeny, k tomu, aby jich občané užívali společně.“ LAZAR, Ján. § 124. In ČEŠKA, Zdeněk, KABÁT, Jozef, ONDŘEJ, Josef, ŠVESTKA, Jiří. Občanský zákoník. Komentář. I. svazek. Praha: Panorama, 1987, s. 378.⁷⁵⁾ Ostatné predmety spadali s poukazom na znenie ustanovenia § 123 Občianskeho zákonníka do osobného vlastníctva, ak boli účelovo určené pre osobnú potrebu občana a zároveň objektívne spôsobilé byť predmetom osobného vlastníctva, resp. mohli byť prenechané do individuálneho osobného užívania, pričom však vec patrila naďalej do socialistického spoločenského vlastníctva.Tamže, s. 379–380.⁷⁶⁾ Občiansky zákonník sa vo svojich ďalších ustanoveniach venoval osobnému vlastníctvu. V zmysle ustanovenia § 125 ods. 1 Občianskeho zákonníka bola zdrojom osobného vlastníctva predovšetkým práca občana v prospech spoločnosti.„Pracovní činnost člena socialistické společnosti přináší prospěch jednak celé společnosti, jednak samotnému občanovi ve formě odměny, která je mu poskytována podle kvality, kvantity a společenského významu vykonané práce.“ J. Lazar však ďalej dodal: „K uspokojování osobních potřeb občanů slouží v dané etapě vývoje socialistické společnosti nejen předměty získané prací v socialistickém výrobním procesu, nýbrž i Předměty nabyté jinak. Z toho důvodu nelze trvat na tom, aby právní úprava zakotvila bezvýjimečnou zásadu, že zdrojem osobního vlastnictví je toliko práce občana vynaložená v socialistickém výrobním procesu. Pracovní původ je proto třeba považovat za znak, který zásadně – nikoli však bezvýjimečně – charakterizuje osobní vlastnictví.“ Pozri bližšie LAZAR, Ján. § 125. In ČEŠKA, Zdeněk, KABÁT, Jozef, ONDŘEJ, Josef, ŠVESTKA, Jiří. Občanský zákoník. Komentář. I. svazek. Praha: Panorama, 1987, s. 382.⁷⁷⁾ Zdrojom osobného vlastníctva preto mohol byť aj iný zdroj než pracovná činnosť občana, avšak bol objektívne obmedzený svojím osobným spotrebným určením.Tamže.⁷⁸⁾ Z tohto dôvodu bolo možné nadobudnúť osobné vlastníctvo aj iným spôsobmi, napr. darovaním, dedením, výhrou v lotérii, v Sazke, Športke, na výhernú vkladnú knižku a podobne.„V některých případech právní řád připouští (aprobuje) z nejrůznějších zvláštních důvodů i takové nabývání osobního vlastnictví, které má z hlediska nabyvatele zjevně nepracovní původ. Jde o způsoby nabývání, které připouští zákon či jiný právní předpis, resp. způsoby nabývání, které nejsou v rozporu s pravidly socialistického soužití, jakožto konkrétního projevu socialistické morálky.“ Tamže.⁷⁹⁾ Naopak, ochranu osobného vlastníctva nepožíval majetok získaný z nepoctivého zdroja. Majetkom z nepoctivého zdroja bol predovšetkým majetok pochádzajúci z trestnej činnosti (rozkrádanie, špekulácia, krádež, úplatkárstvo a pod.), pričom však do tejto skupiny patrilo aj také získavanie majetku, ktoré nemalo charakter trestného činu alebo nenapĺňalo všetky znaky trestného činu.Podľa J. Lazara „o nepoctivý zdroj půjde tam, kde někdo nabývá majetek tím, že zneužil svého zaměstnání k soukromé výdělečné činnosti, kterou však vzhledem k její intenzitě nelze postihnout trestní sankcí. Právě tak jestliže lékař, pracovník národního výboru, ústředního orgánu apod. Přijímají v souvislosti s výkonem svých funkcí či jiné své činnosti majetkové výhody, jde z jejich strany o nabytí věcí z nepoctivého zdroje, a to i tehdy, jestliže jejich jednání nedosáhlo hranice skutkové podstaty trestného činu úplatkářství.“ Tamže, s. 382–383.⁸⁰⁾

Osobné vlastníctvo slúžilo na uspokojovanie hmotných a kultúrnych potrieb občanov, čo znamenalo, že sa v zmysle § 126 Občianskeho zákonníka mohlo prejavovať len ako individuálne prisvojovanie majúce spotrebný charakter.„Již sama funkce osobního vlastnictví nepřipouští, aby se projevilo vykořisťovatelským způsobem.“ LAZAR, Ján. § 126. In ČEŠKA, Zdeněk, KABÁT, Jozef, ONDŘEJ, Josef, ŠVESTKA, Jiří. Občanský zákoník. Komentář. I. svazek. Praha: Panorama, 1987, s. 384.⁸¹⁾ Osobné vlastníctvo preto podliehalo účelovému určeniu z kvalitatívneho aj kvantitatívneho hľadiska.Muselo ísť o predmety, ktoré z objektívneho hľadiska mohli slúžiť uspokojovaniu osobnej spotreby (kvalitatívne hľadisko), a muselo ísť o uspokojovanie hmotných a kultúrnych potrieb občana a jeho rodiny (kvantitatívne hľadisko). Tamže, s. 384–385.⁸²⁾ Predmetom osobného vlastníctva boli v zmysle ustanovenia § 127 Občianskeho zákonníka predovšetkým príjmy a úspory z práce a zo sociálneho zabezpečenia, ďalej najmä veci domácej a osobnej potreby, rodinné domčeky a rekreačné chaty.Ustanovenia § 128 ods. 1 a 2 obsahovali definíciu, čo možno považovať za rodinný domček: „Rodinný domček je obytný dom, v ktorom aspoň dve tretiny podlahovej plochy všetkých miestností pripadajú na byty. Rodinný domček môže mať najviac päť obytných miestností nepočítajúc do toho kuchyne. Väčší počet obytných miestností môže mať, ak úhrn ich podlahovej plochy neprevyšuje 120 m2; z obytných kuchýň sa do tohto úhrnu započítavajú len plochy, o ktoré výmera kuchyne prevyšuje 12 m2. Za splnenia predchádzajúcich podmienok sa za rodinný domček mohla považovať aj obytná časť roľníckej usadlosti.“⁸³⁾ V zmysle ustanovenia § 129 Občianskeho zákonníka bolo možné vlastniť v osobnom vlastníctve iba jeden rodinný domček. Touto úpravou sa malo predísť stavu nežiadúcej kumulácie dvoch, resp. viacerých rodinných domčekov v „rukách“ jedného občana, ktorý ich nemohol ani v individuálnom ani celospoločenskom záujme účelne využiť.LAZAR, Ján. § 129. In ČEŠKA, Zdeněk, KABÁT, Jozef, ONDŘEJ, Josef, ŠVESTKA, Jiří. Občanský zákoník. Komentář. I. svazek. Praha: Panorama, 1987, s. 393–394.⁸⁴⁾ Zjavnú deformáciu tradičných vlastníckych oprávnení bolo možné badať v ustanovení § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to, že vlastník mal právo užívať vec pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti, mal právo na úžitky a prírastky veci, ako aj právo previesť ju na iného, pričom ak to nebolo v rozpore so záujmami spoločnosti, vlastník mohol vec prenechať na užívanie inému alebo s ňou nakladať inak.J. Kabát uviedol, že „rozpor se zájmy společnosti je třeba vždy posuzovat se zřetelem ke všem okolnostem a povaze konkrétního případu. Bude nutno zejména uvážit proč věc neužívá sám vlastník, zda jejím přenecháním někomu jinému nesleduje zneužití osobního vlastnictví k získání bezpracných zisků či jiných nedovolených výhod.“ KABÁT, Jozef. § 130. In ČEŠKA, Zdeněk, KABÁT, Jozef, ONDŘEJ, Josef, ŠVESTKA, Jiří. Občanský zákoník. Komentář. I. svazek. Praha: Panorama, 1987, s. 397.⁸⁵⁾ Zákonodarca v ustanovení § 130 ods. 2 Občianskeho zákonníka opätovne vyjadril, že veci nahromadené v rozpore so záujmami spoločnosti a účelom osobného vlastníctva (nad mieru osobnej potreby vlastníka, jeho rodiny a domácnosti) nepožívali ochranu osobného vlastníctva.„Hromadění věcí, které překračuje v rozporu se zájmy společnosti míru potřeb vlastníka, je třeba vykládat objektivně (nikoli tedy subjektivně) se zřetelem ke všem okolnostem konkrétního případu (tj. Musí být přihlíženo k tomu, o jaké věci jde, k jakému účelu slouží, za jaké konkrétní společenské situace k hromadění věci dochází apod.). Vzdor tomu, že zákon používá v § 130 stejnou formulaci jako v případě majetku získaného z poctivého zdroje podle § 125 odst. 2, jde nicméně o dvě různé skutkové podstaty. Ustanovení § 130 odst. 2 předvídá nabývání spotřebních věcí způsobem právem aprobovaným, a tedy získání z poctivého zdroje. Nabývání spotřebních věcí se může až následně ocitnout v rozporu se zájmy společnosti, a to pouze za předpokladu, že vlastník má vůli tyto předměty hromadit a dále, že takto nahromaděné předměty překračují – objektivně posuzováno – míru osobní potřeby vlastníka, jeho rodiny, a domácnosti. Z toho plyne, že nikoli každé nahromadění věcí se ocitá v rozporu se zájmy společnosti, i když třeba překračuje míru běžné potřeby vlastníka. Proto bude použití § 130 odst. 2 v praxi výjimečné. Jen výjimečně totiž může nastat situace, že by se někdo v současných podmínkách stálého rozšiřování forem uspokojování osobních potřeb občanů, zvyšování jejich životní úrovně, růstu výrobků krátkodobé i dlouhodobé spotřeby ocitl svým subjektivním hromaděním předmětů spotřeby v rozporu se zájmem společnosti.“ Tamže.⁸⁶⁾ Z hľadiska obmedzenia osobného vlastníctva toto bolo v zmysle ustanovenia § 131 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka nedotknuteľné. Zákonodarca vychádzal predovšetkým zo skutočnosti, že predmetom osobného vlastníctva boli veci získané prevažne prácou, a preto pokiaľ práca tvorila hlavný zdroj obstarávania životných prostriedkov, predpokladala sa trvalosť tohto druhu vlastníckeho vzťahu v súčasnosti aj budúcnosti, s čím súvisela aj náležitá ochrana.„Poctivá práce ve prospěch socialistické společnosti vtiskuje tomuto druhu vlastnictví socialistický charakter. (...) Tuto ochranu v prvé řadě zakotvuje ústava (ústavněprávní ochrana osobního vlastnictví). Občanský zákoník tuto základní ústavněprávní ochranu ve svých ustanoveních blíže rozvádí a dále konkretizuje.“ KABÁT, Jozef. § 131. In ČEŠKA, Zdeněk, KABÁT, Jozef, ONDŘEJ, Josef, ŠVESTKA, Jiří. Občanský zákoník. Komentář. I. svazek. Praha: Panorama, 1987, s. 405.⁸⁷⁾ Jestvovala však výnimka, a preto podľa ustanovenia § 131 ods. 1 druhá a tretia veta Občianskeho zákonníka vec v osobnom vlastníctve bolo možné použiť aj bez privolenia vlastníka, len ak išlo o dôležitý záujem spoločnosti, ktorý nemohol byť uspokojený inak, avšak len dočasne, v nevyhnutnej miere a za náhradu.Podľa J. Kabáta v znení tohto ustanovenia a v podmienkach pre jeho aplikáciu „třeba spatřovat snahu zákonodárce prosazovat zásadně nedotknutelnost, a tím i maximálně možnou ochranu osobního vlastnictví.“ Tamže, s. 406.⁸⁸⁾ Uvedené sa vzťahovalo aj na situácie, kedy bol krajne ohrozený život alebo zdravie občana alebo jeho naliehavý záujem. Napriek deklarovanej nedotknuteľnosti osobného vlastníctva bolo v ustanovení § 131 ods. 2 Občianskeho zákonníka upravené aj vyvlastnenie veci v osobnom vlastníctve, ktoré však bolo možné realizovať len v dôležitom záujme spoločnosti, a to na základe zákona a za náhradu, pričom obdobné platilo aj pre trvalé obmedzenie osobného vlastníctva k veci.J. Kabát uviedol, že „ačkoli československý právní řád zaručuje osobnímu vlastnictví nedotknutelnost, nelze tento princip absolutizovat a tak jej stavět nad důležité zájmy společnosti“. Pozri tamže, s. 407.⁸⁹⁾ V zmysle ustanovenia § 132 Občianskeho zákonníka mohol vlastník v osobnom vlastníctve použiť na ochranu svojho vlastníckeho oprávnenia reivindikačnú žalobu.

Na rozdiel od Ústavy ČSSRJ. Mikeš však uviedol, že „přípustnost existence soukromého vlastnictví vyplývá z čl. 9 ústavy, podle kterého je v mezích socialistické hospodářské soustavy přípustné drobné soukromé hospodářství založené na vlastní práci a vylučující vykořisťování cizí pracovní síly.“ MIKEŠ, Jiří. § 489. In ČEŠKA, Zdeněk, KABÁT, Jozef, ONDŘEJ, Josef, ŠVESTKA, Jiří. Občanský zákoník. Komentář. II. svazek. Praha: Panorama, 1987, s. 736.⁹⁰⁾ Občiansky zákonník upravoval ešte aj už nie veľmi žiadúce súkromné vlastníctvo.Autorský kolektív pod vedením Viktora Knappa a Karola Planka vyjadril názor, že „po socialistické revoluci ovšem po určitý čas nezbytně (byť v míře omezené a stále omezenější) zůstává i vlastnictví soukromé jako pozůstatek výrobních vztahů buržoazních. (...) Toto soukromé vlastnictví, které z našich společenských vztahů postupně mizí, má už dnes zcela jiný charakter, než má soukromé vlastnictví v kapitalistické společnosti. Státní moc v rukách pracujícího lidu v čele s dělnickou třídou a úplné vítězství socialistické hospodářské soustavy zabezpečují totiž, že soukromé vlastnictví dosud existující v naši společnosti není a nemůže být nástrojem vykořisťování.“ KNAPP, Viktor, PLANK, Karol a kol. Učebnice československého občanského práva. Svazek II. Praha: Orbis, 1965, s. 12–13.⁹¹⁾ Samotná úprava súkromného vlastníctva naznačovala jeho „izoláciu“, keďže ho zákonodarca umiestnil do ustanovenia § 489 a nasl. Občianskeho zákonníka pod marginálnu rubriku „Úprava iných občianskoprávnych vzťahov“ v rámci záverečných ustanovení.„Se zřetelem k perspektivnímu vývoji socialistické společnosti je třeba na soukromé vlastnictví pohlížet jako na ustupující a tudíž netypický druh individuálního vlastnictví. Tomu svědčí nejen čl. 9 ústavy, nýbrž i systematické umístění právní úpravy tohoto druhu vlastnictví v závěrečných ustanoveních občanského zákoníku.“ MIKEŠ, Jiří. § 489. In ČEŠKA, Zdeněk, KABÁT, Jozef, ONDŘEJ, Josef, ŠVESTKA, Jiří. Občanský zákoník. Komentář. II. svazek. Praha: Panorama, 1987, s. 736–737.⁹²⁾ V zmysle ustanovenia § 489 Občianskeho zákonníka občianskoprávne vzťahy vznikali aj z individuálneho vlastníctva k veciam, ktoré neboli predmetom osobného vlastníctva (súkromné vlastníctvo); aj toto vlastníctvo bolo chránené proti neoprávneným zásahom.„Prostředky, jimiž se soukromý vlastník může domáhat ochrany proti neoprávněným zásahům, jsou shodné s prostředky, které přísluší osobnímu vlastníku. (...) Východiskem budou čl. VI a VII (pozn. autora Zásad občianskoprávnych vzťahov Občianskeho zákonníka), podle kterých je třeba na jedné straně poskytnout vlastníkovi co nejširší ochranu, na druhé straně mu však znemožnit, aby zneužil své soukromé vlastnické právo na úkor sousedních vlastníků, jiných občanů anebo společnosti.“ Tamže, s. 738.⁹³⁾ Rovnako ako pri osobnom vlastníctve, aj veci patriace do súkromného vlastníctva bolo možné v zmysle § 490 ods. 1 Občianskeho zákonníka dediť aj zmluvne prevádzať. Uvedené sa však nevzťahovalo na nezastavané stavebné pozemky, ktoré mohli občania prevádzať len na štát alebo socialistickú organizáciu na to osobitným predpisom oprávnenú.Tamže. Taktiež pozri aj dôvodovú správu k tomuto ustanoveniu: „Vyloučením možností převodu vlastnictví k těmto pozemkům na občana se má jednak zamezit spekulacím s nimi, jednak umožnit, aby stát nebo příslušná organizace jako vlastníci těchto pozemků mohly občanům, kteří chtějí stavět rodinné domky nebo rekreační chaty, zřizovat k nim právo osobního užívání.“ MIKEŠ, Jiří. § 490. In ČEŠKA, Zdeněk, KABÁT, Jozef, ONDŘEJ, Josef, ŠVESTKA, Jiří. Občanský zákoník. Komentář. II. svazek. Praha: Panorama, 1987, s. 743.⁹⁴⁾

6 Udalosti nasledujúce po tzv. novembri 1989

Udalosti tzv. novembra 1989 znamenali významný míľnik v rámci československého ústavného vývoja. Po viac ako 40 rokoch sa podarilo prelomiť enormnou občianskou iniciatívou výlučnú moc Komunistickej strany Československa, pričom po tomto momente nastal reformný proces v spoločensko-ekonomickom smerovaní späť k trhovej ekonomike a slobode v spoločenských vzťahoch. Uvedené zmeny sa skôr či neskôr museli dotknúť aj otázky (jednotného) vlastníckeho práva a vlastníckej slobody per se.J. Lazar vo svojej štúdii k vzniku a miestu vecného práva v súkromnoprávnom poriadku uviedol, že „[p]rvým legislatívnym predpokladom pre návrat k plnohodnotnej podobe vecného práva bolo nevyhnutné, aby v ústavách týchto štátov boli zrušené ustanovenia konštruujúce vlastníctvo ako sústavu druhov a foriem vlastníckych vzťahov s dominanciou štátneho socialistického vlastníctva. Súčasne s tým sa žiadalo, aby zrušený model bol nahradený jednotným pojmom vlastníckeho práva, ktoré sa vyznačuje rovnocennosťou a najmä rovnakou právnou ochranou všetkých vlastníckych práv bez ohľadu na ich subjekty i účelové určenie.“ LAZAR, Ján. Vznik a miesto vecného práva v súkromnoprávnom poriadku (II. časť). In Právny obzor, 2015, roč. 98, č. 6, s. 546.⁹⁵⁾

Prvou „lastovičkou“ na ústavnej úrovni týkajúcou sa zmeny koncepcie vlastníckych vzťahov bol Návrh ústavného zákona Federálneho zhromaždenia Československej socialistickej republiky č. 296.Tento návrh bol prijatý ako Ústavný zákon č. 100/1990 Zb., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 100/1960 Zb., Ústava Česko-slovenskej federatívnej republiky, a ústavný zákon č. 143/1968 Zb., o československej federácii.⁹⁶⁾ Tento návrh, resp. neskôr ústavný zákon prvýkrát explicitne zakotvil do vtedajšej Ústavy rovnocennú ochranu vlastníckeho práva ako celku (t. j. vlastníckeho práva občanov, právnických osôb ako aj štátu) v zmysle čl. 7 ods. 1 a 2 Návrhu. Vlastnícke právo malo v zmysle čl. 8 Návrhu zaväzovať a zaviedla sa opačná koncepcia spočívajúca v tom, že vlastnícke právo sa nesmelo zneužívať ani na ujmu iných ľudí alebo spoločnosti (individuálna sloboda prevážila celospoločenský abstraktný záujem príznačný pre právo spred obdobia pred rokom 1989).„V tomto ustanovení na rozdíl od dřívější úpravy, priorizující státní a družstevní vlastnictví, se stanoví zásada rovnoprávnosti a stejné právní garantovanosti vlastnictví všech právních subjektů včetně zákonných podmínek vyvlastnění nebo jiného omezení vlastnického práva.“ Osobitná časť dôvodovej správy k čl. 7 až 9 Návrhu ústavného zákona, ktorým sa menil a dopĺňal ústavný zákon č. 100/1960 Zb., Ústava Česko-slovenskej republiky, a ústavný zákon č. 143/1968 Zb., o československej federácii, Tlač č. 296. Federálne zhromaždenie Československej socialistickej republiky 1986–1990. Dostupné na internete: https://www.psp.cz/eknih/1986fs/tisky/t0296_00.htm. Citované dňa 4. 9. 2022.⁹⁷⁾ V zmysle čl. 9 Návrhu sa malo vyvlastnenie alebo iné obmedzenie vlastníckeho práva vo verejnom záujme vykonávať len zákonom alebo na základe zákona, a to za náhradu. Do vlastníctva štátu malo patriť v zmysle čl. 10 Návrhu nerastné bohatstvo, základné zdroje energie, základný lesný pôdny fond, prírodné zásoby podzemných vôd, vodné toky a prírodné liečivé zdroje; zákonodarca však pripustil možnosť existencie ďalšieho majetku, ktorý by mohol slúžiť nevyhnutne pre potreby celej spoločnosti, rozvoj národného hospodárstva a verejného blaha.„Ustanovení uvádí obligatorní vztah předmětů státního vlastnictví. Přitom se vychází z toho, že ostatní majetek vyhrazený státem je stanoven dosavadním zákonodárstvím, případně může být nově vymezen zákonem.“ Osobitná časť dôvodovej správy k čl. 10 Návrhu ústavného zákona, ktorým sa menil a dopĺňal ústavný zákon č. 100/1960 Zb., Ústava Česko-slovenskej republiky, a ústavný zákon č. 143/1968 Zb., o československej federácii, Tlač č. 296. Federálne zhromaždenie Československej socialistickej republiky 1986–1990. Dostupné na internete: https://www.psp.cz/eknih/1986fs/tisky/t0296_00.htm. Citované dňa 4. 9. 2022.⁹⁸⁾ V zmysle čl. 12 Návrhu výkon vlastníckeho práva nemal poškodzovať životné prostredie alebo ľudské zdravie. Tento článok bol veľmi dôležitý vzhľadom na povahu hospodárenia s pôdou počas obdobia 1948–1989.„V souladu se společenským zájmem na ochraně životního prostředí se výslovně zakotvuje zákaz jeho poškozování výkonem vlastnického nebo užívacího práva. Toto nové ustanovení proto zavazuje nejen vlastníky, ale i uživatele, to je i zemědělská družstva.“ Osobitná časť dôvodovej správy k čl. 12 Návrhu ústavného zákona, ktorým sa menil a dopĺňal ústavný zákon č. 100/1960 Zb., Ústava Česko-slovenskej republiky, a ústavný zákon č. 143/1968 Zb., o československej federácii, Tlač č. 296. Federálne zhromaždenie Československej socialistickej republiky 1986–1990. Dostupné na internete: https://www.psp.cz/eknih/1986fs/tisky/t0296_00.htm. Citované dňa 4. 9. 2022.⁹⁹⁾

Dovtedy platná ústavná úprava vlastníckych vzťahov, vychádzajúca z dominantného postavenia štátneho vlastníctva a poskytujúca ústavné záruky len socialistickým (resp. kolektivistickým) formám vlastníckeho práva, bola prekážkou obnovy demokratickej inštitucionalizácie vlastníctva, čo sa prejavilo aj vyradením súkromného vlastníctva z úpravy platnej ústavy znamenajúcim negovanie akýchkoľvek ústavných záruk.Všeobecná časť dôvodovej správy k Návrhu ústavného zákona, ktorým sa menil a dopĺňal ústavný zákon č. 100/1960 Zb., Ústava Česko-slovenskej republiky, a ústavný zákon č. 143/1968 Zb., o československej federácii, Tlač č. 296. Federálne zhromaždenie Československej socialistickej republiky 1986–1990. Dostupné na internete: https://www.psp.cz/eknih/1986fs/tisky/t0296_00.htm. Citované dňa 4. 9. 2022.¹⁰⁰⁾ Nová ústavná úprava preto nemala len vykonať najnevyhnutnejšie zmeny (zaviesť ústavnú záruku súkromného vlastníctva a podnikania, ale zamerať sa na tieto otázky v širších súvislostiach), najmä (...) vytvoriť ústavný priestor pre právne zaistenie trhového hospodárstva bežným zákonodarstvom a racionálnu mieru ingerencie štátu do ekonomiky v súlade s koncepciou súčasného moderného štátu a stanoviť také základné právne pravidlá úpravy vlastníckych vzťahov a ekonomiky, ktoré sa v zásade mohli stať súčasťou novej ústavy (samozrejme po overení v praxi a príp. korektúrach).Všeobecná časť dôvodovej správy k Návrhu ústavného zákona, ktorým sa menil a dopĺňal ústavný zákon č. 100/1960 Zb., Ústava Česko-slovenskej republiky, a ústavný zákon č. 143/1968 Zb., o československej federácii, Tlač č. 296. Federálne zhromaždenie Československej socialistickej republiky 1986–1990. Dostupné na internete: https://www.psp.cz/eknih/1986fs/tisky/t0296_00.htm. Citované dňa 4. 9. 2022.¹⁰¹⁾

Druhou „lastovičkou“ bol Návrh Slovenskej národnej rady na vydanie ústavného zákona Federálneho zhromaždenia Československej federatívnej republiky č. 315.Tento návrh bol prijatý ako Ústavný zákon č. 556/1990 Zb., ktorým sa mení ústavný zákon č. 143/1968 Zb., o československej federácii.¹⁰²⁾ Tento návrh nadviazal na už prijatý ústavný zákon č. 100/1990 Zb. a iné. Návrh definoval v čl. 4 „federatívne rozdelenie štátneho vlastníctva“ na štátne vlastníctvo celej federácie a následne na štátne vlastníctvo každej z republík.„Návrh výslovne premieta existenciu samostatného štátneho vlastníctva federácie a štátneho vlastníctva republík. Do vlastníctva federácie je zverený majetok, ktorý slúži na zabezpečovanie jej úloh v zverených oblastiach; tým sú napríklad veci v správe orgánov obrany, zahraničných vecí, štátnych hmotných rezerv a podobne. Ostatný majetok v štátnom vlastníctve je vlastníctvom republík. Návrh súčasne zveruje národným radám, aby ustanovili, ktoré veci z majetku republík sú majetkom obcí.“ Osobitná časť dôvodovej správy k čl. 4 Návrhu Slovenskej národnej rady na vydanie ústavného zákon, ktorým sa mení ústavný zákon č. 143/1968 Zb., o československej federácii, Tlač č. 315. Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej federatívnej republiky 1990–1992. Dostupné na internete: https://www.psp.cz/eknih/1990fs/tisky/t0315_01.htm. Citované dňa 4. 9. 2022.¹⁰³⁾ Ďalej rozšíril rozsah štátneho vlastníctva na úlohy zverené ústavným zákonom Federálneho zhromaždenia v prospech federácie, pričom predpokladal prijatie zákonnej úpravy vlastníctva jednotlivých republík k tranzitnému plynovodu a nadradeným rozvodným sieťam na prenos elektrickej energie. Zákon Federálneho zhromaždenia Československej federatívnej republiky, príp. zákony Českej a Slovenskej národnej rady mohli ustanoviť v zmysle čl. 10 Ústavy širší rozsah majetku nevyhnutného na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja hospodárstva a verejného blaha, ktorý by patril do vlastníctva federácie alebo jednotlivých republík.

Ďalším míľnikom bolo prijatie ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádzala Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Českej a Slovenskej federatívnej republiky. Listina základných práv a slobôd sa venovala vlastníckym vzťahom v čl. 11, pričom tento v zásade kopírovala, resp. nadviazala na právnu úpravu garantujúcu rovnaký zákonný obsah vlastníckeho práva ako aj jeho ochranu. Vlastnícke právo nebolo možné rovnako zneužiť na ujmu iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom, poškodzovať ľudské zdravie, prírodu a ani životné prostredie. Uvedené garancie platia v oboch republikách do dnešného dňa aj napriek neskoršiemu rozdeleniu a vzniku samostatnej Českej republiky a Slovenskej republiky. Listina základných práv a slobôd sa v rámci slovenskej konštitucionalistiky stala integrálnou súčasťou druhej hlavy ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky. Česká konštitucionalistika ponechala v platnosti a účinnosti ústavný zákon č. 23/1991 Zb. a je považovaný za súčasť českého ústavného poriadku.

7 Ústava Slovenskej republiky a jej vplyv na poňatie vlastníckeho práva

Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. bol prijatý ešte počas faktickej a právnej existencie Českej a Slovenskej federatívnej republiky, pričom s účinnosťou od 1. 1. 1993 vstúpila Ústava Slovenskej republiky do účinnosti v celom rozsahu. Vzhľadom na to, že úprave vlastníckych vzťahov sa ústava venovala v rámci už spomínanej druhej hlavy (čl. 20), obsah týchto ustanovení o vlastníckom práve je do veľkej miery inšpirovaný práve znením Listiny základných práv a slobôd. Základné právo každého vlastniť majetok, sprevádzané rovnakým zákonným obsahom a ochranou s garanciou dediteľnosti bolo zakotvené do čl. 20 ods. 1 Ústavy.„Táto ústavná úprava nemôže byť iba úzko chápaná ako tradičná ochrana subjektívneho vlastníckeho práva predovšetkým občianskoprávnymi nástrojmi. V prípade zásady vyjadrenej v prvej vete tohto odseku ide o podstatne viac, pretože ústavnou cestou zaručuje, že každý môže byť vlastníkom bez akejkoľvek diskriminácie, a súčasne s tým nikto nemôže byť ako vlastník diskriminovaný v porovnaní s inými vlastníkmi.“ ČIČ, Milan a kol. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Martin: Matica Slovenská, 1997, s. 113.¹⁰⁴⁾ Ústava deklarovala v čl. 4, že do vlastníctva Slovenskej republiky patrilo nerastné bohatstvo, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné toky, pričom na túto deklaráciu ďalej v čl. 20 ods. 2 Ústava nadviazala odkazom na zákonnú úpravu, ktorá mala určiť okruh ďalšieho majetku nevyhnutného na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, ktorý mohol byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb.„Ústavný princíp vyplývajúci z tohto odseku sa prejavuje v tom, že na dosiahnutie rôznych štátu uložených alebo ním garantovaných cieľov je nevyhnutným predpokladom verejnoprávne obmedzenie zásady, že každý má právo vlastniť majetok.“ Tamže, s. 118.¹⁰⁵⁾ Ústava v poslednej vete tohto odseku konštruovala aj obmedzenie pre tzv. cudzozemských vlastníkov, keď pripúšťala priznanie vlastníckeho práva k určitým veciam len pre občanov a právnické osoby so sídlom na území Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 20 ods. 3 Ústavy vlastníctvo zaväzovalo a nebolo možné ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom, pričom výkon vlastníckeho práva nemal ďalej poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.Toto ustanovenie bolo inšpirované teóriou vlastníctva plniaceho sociálnu funkciu, ktorá pochádzala zo začiatku 20. storočia a jej pôvodcom bol francúzsky právny teoretik Leon Duguit. Predmetom bolo opustenie výlučnej individualistickej koncepcie vlastníctva a nahradenie tejto koncepcie sociálnou funkciou vlastníctva. Pozri viac tamže, s. 119. Obdobne aj z hľadiska civilistiky, pozri LAZAR, Ján. Majetková nerovnosť a sociálna funkcia súkromného práva. (Aktuálna úvaha). In Právny obzor, 2016, roč. 99, č. 4, s. 298. Naopak túto teóriu kritizoval v 50. rokoch právny teoretik a civilista V. Knapp. Pozri aj KNAPP, Viktor. State z chystaného diela: „Vlastnictví ve společnosti na přechodu k socialismu“. In Právny obzor, 1951, roč. 34, č. 5, s. 421. ¹⁰⁶⁾ V poslednom rade Ústava v čl. 20 ods. 4 zakotvila ústavnú garanciu nedotknuteľnosti vlastníckeho práva a to, že vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva bolo možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme na základe zákona a za primeranú náhradu.„Vyvlastnenie a nútené obmedzenie vlastníckeho práva tak ako v minulosti i podľa Ústavy Slovenskej republiky je nesporne najzávažnejším a výnimočnejším spôsobom (pritom nesmierne citlivým a citeľným) zásahu do nedotknuteľnosti vlastníckeho práva, ktoré pripúšťa ústava.“ ČIČ, Milan a kol. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Martin: Matica Slovenská, 1997, s. 123.¹⁰⁷⁾

Záver

Koncepcia vlastníckeho práva smerovala počas obdobia 1948–1989 k obmedzeniu vlastníckej slobody a ústavných garancií pre druhy vlastníckeho práva, ktoré nevyhovovali vtedajšiemu politickému režimu a štátnej ideológii. Do popredia sa postupne dostali druhy vlastníckeho práva, ktoré na prvý pohľad kládli do popredia spoločenský záujem pred záujem individuálneho vlastníka (samozrejme s rešpektovaním spoločensky únosného správania), ako tomu bolo v každom demokratickom a právnom štáte v Európe. Ku zmene v tejto koncepcii prispeli udalosti tzv. novembra 1989 a následne zmeny v ústavnoprávnej rovine, ktoré podnietili opustenie koncepcie rozdielneho obsahu a ochrany vlastníckeho práva v československom, neskôr slovenskom právnom poriadku. Líšia sa však názory, či je takáto forma adekvátna, teda či je jednotná koncepcia vlastníckeho práva tradičná (pre naše územie a vývoj právneho poriadku).Pozri napr. FÁBRY, Branislav. Zmeny vo filozofickom vnímaní problematiky vlastníctva. In Historia et theoria iuris, 2019, roč. 11, č. 1, s. 33. Pozri aj LYSÝ, Miroslav. Delené vlastníctvo v práve platnom na území Slovenska. In Acta Iuridica Olomoucensia, 2021, roč. 16, č. 1, s. 30–31.¹⁰⁸⁾