Obeť domáceho násilia ako svedok – poškodený v trestnom konaní vedenom v intenciách právnej úpravy Slovenskej republiky  

Trestné konanie v Slovenskej republike (ďalej len „SR“) je obligatórne vedené predovšetkým v kontexte zákonných ustanovení trestnoprávnych kódexov zákona č. 300/2005 Z. z., trestného zákona (ďalej len „Trestný zákon“), a zákona č. 301/2005 Z. z., trestného poriadku (ďalej len „Trestný poriadok“). V prípade, ak je predmetom konania násilný trestný čin, je možné v rámci aplikačnej praxe popri vyššie zmienených právnych predpisoch uplatniť aj viaceré ustanovenia právnych predpisov civilného a správneho správaNapríklad zákon č. 171/1993 Z. z., o Policajnom zbore, zákon č. 274/2017 Z. z., o obetiach trestných činov, zákon č. 372/1990 Zb., o priestupkoch, alebo zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok. ¹⁾. Za účelom poskytnutia náhľadu do procesných postupov v rámci trestného konania vedeného v SR považujeme za dôležité konkretizovať jeho základné pojmy a zadefinovať postavenie obete v trestnoprávnej legislatíve.

         Trestným konaním sa v zmysle § 10 ods. 14 Trestného poriadku rozumie konanie vedené v zmysle Trestného poriadku, ktoré vo svojej podstate predstavuje proces, ktorého obsahom je zisťovanie toho, či možno určité konanie páchateľa klasifikovať ako trestný čin a súčasne akú sankciu mu možno za predmetné konanie uložiť. Samotné konanie sa musí viesť v súlade so základnými právami a slobodami a súčasne pôsobiť preventívne, upevňovať zákonnosť a celkovo pozitívne vplývať na výchovu občanov.IVOR, Jaroslav. Úvodný výklad. In: IVOR, Jaroslav, POLÁK, Peter, ZÁHORA, Jozef. Trestné právo procesné 1. Bratislava: Wolters Kluwer s. r. o., 2017, s. 22.²⁾ V rámci trestného konania rozlišujeme takzvanú predsúdnu časť trestného konania (vyšetrovanie), za vedenie ktorej je zodpovedný orgán činný v trestnom konaníPod pojmom orgán činný v trestnom konaní sa v slovenskej legislatíve rozumie poverený príslušník Policajného zboru, vyšetrovateľ Policajného zboru a prokurátor ako dominus litis v rámci prípravného konania. ³⁾ (ďalej len „OČTK“). Trestná vec sa tak môže ukončiť buď vydaním meritórneho rozhodnutia už v predsúdnej časti trestného konania alebo sa prostredníctvom prokurátora dostáva pred zákonného sudcu, kedy sa začína súdna časť trestného konania. V rámci predsúdnej časti slovenské trestné právo rozlišuje dve základné štádiá jeho vedenia v podobe predprípravného konania (postup pred začatím trestného stíhania) a prípravného konaniaPredprípravné konanie nie je obligatórnym štádiom trestného konania v prípade, ak je už pri prvotnom podnete nespochybniteľné, že skutok sa stal a je trestným činom. V uvedenom prípade legislatíva umožňuje bezprostredné začatie trestného stíhania a prípravného konania. ⁴⁾. Kým v predprípravnom konaní OČTK preveruje dôvodnosť podnetu, ktorý bol prijatý v obsahovom vymedzení ako podozrenie zo spáchania trestného činu, prípravné konanieV zmysle § 10 ods. 24 Trestného poriadku sa pod pojmom prípravné konanie rozumie úsek od začatia trestného stíhania do podania obžaloby, návrhu na schválenie dohody o uznaní viny a prijatí trestu alebo právoplatnosti rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní vo veci samej. ⁵⁾ sa začína začatím trestného stíhaniaTrestné stíhanie môže byť začaté formálnym vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku alebo vykonaním neodkladného, neopakovateľného alebo zaisťovacieho úkonu počas vedenia trestného konania. Trestným stíhaním sa v zmysle § 10 ods. 14 Trestného poriadku rozumie úsek od začatia trestného stíhania až do právoplatnosti rozsudku, prípadne iného rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu vo veci samej.⁶⁾, kedy je už nespochybniteľné, že oznamovaný skutok sa stal a napĺňa obligatórne znaky niektorého z trestných činov taxatívne vymedzeným v osobitnej časti Trestného zákona. Základný rozdiel medzi  predprípravným a prípravným konaní je možné vymedziť v charakteristike procesného postavenia subjektov trestného konania a v rozsahu úkonov, ktoré sú OČTK oprávnené realizovať. Kým predprípravné konanie umožňuje za účelom zistenia relevantných skutočností realizovať iba výsluch osoby, voči ktorej podnet smeruje, respektíve osoby, ktorá by vedela podnet doplniť o nové skutočnosti, prípravné konanie poskytuje možnosť vykonania výrazne širšieho penza procesných úkonov a získania svedeckých výpovedí, ktorých realizácia v rámci predprípravného konania možná nie je.

         Za dôležité považujeme aj poukázať na rozdiel v procesných postaveniach, ktoré môže potencionálna obeť trestného činu domáceho násilia v trestnom konaním nadobudnúť. V uvedenom kontexte môžeme uvažovať v rovine štyroch základných procesných postavení v trestnoprávnej rovine a to nadobudnutí statusu oznamovateľa, svedka – poškodeného, obete a obzvlášť zraniteľnej obete. Obligatórnou podmienkou na začatie trestného konania je oznámenie skutku, ktorý vykazuje znaky spáchania trestného činu. Skutok môže oznámiť ktorákoľvek osoba, nie len samotná obeť. V prípade, ak skutok oznámi obeť, nadobúda status oznamovateľa. V prípade, ak bude skutok oznámený osobou rozdielnou od obete, status oznamovateľa nadobudne daná osoba. Okamihom začatia trestného stíhania nadobúda obeť domáceho násilia procesné postavenie stranyV zmysle § 10 ods. 10 Trestného poriadku sa stranou v trestnom konaní rozumie ten, proti komu sa vedie trestné konanie, poškodený, zúčastnená osoba a prokurátor. Subjektom trestného konania je každý, kto má a vykonáva vplyv na priebeh konania a komu tento zákon na uskutočnenie tohto vplyvu priznáva určité procesné práva alebo ukladá povinnosti.⁷⁾ v trestnom konaní so statusom  svedka – poškodeného. Poškodeným sa v zmysle § 46 ods. 1 Trestného poriadku rozumie osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, bola jej spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. V nadväznosti na predchádzajúci výklad je zjavné, že v prípade trestných činov domáceho násilia poškodený automaticky nadobúda status obete trestného činu, taxatívne vymedzenej v kontexte zákona č. 247/2017 Z. z., o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o obetiach“), a to konkrétne v zmysle § 2 ods. 1 písm. b) bod 1. a 2.Podľa § 2 ods. 1 písm. b) bod 1. zákona o obetiach je obeťou fyzická osoba, ktorej trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Podľa bodu 2. je obeťou aj príbuzný v priamom rade, osvojiteľ, osvojenec, súrodenec, manžel, osoba žijúca v spoločnej domácnosti.⁸⁾ Z dikcie predmetného ustanovenia vyplýva, že v kontexte slovenskej trestnoprávnej legislatívy je obeťou len „fyzická osoba“Aktuálna právna úprava tak právnickej osobe v procesnom postavení svedka – poškodeného neumožňuje nadobudnúť status obete (bez priznania vybraných práv, ktorými disponuje len osoba zastávajúca uvedený status). ⁹⁾, ktorá exaktne vymedzeným spôsobom pocítila následky trestného činu. Avšak zákonná úprava poskytuje obeti domáceho násilia ďalšie, takzvané dodatočné, respektíve rozšírené práva v trestnom konaní, ku ktorým ich oprávňuje nadobudnutie statusu obzvlášť zraniteľnej obete (ďalej len „OZO“), zadefinovanom v § 2 ods. 1 písm. c) bod 4., 5., 6. zákona o obetiach.Podľa § 2 ods. 1 písm. c) bod 4. zákona o obetiach je obzvlášť zraniteľnou obeťou aj obeť trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby, ďalej v zmysle bodu 5. obeť trestného činu spáchaného násilím alebo hrozbou násilia z dôvodu jej pohlavia a v zmysle bodu 6. obeť trestného činu, ktorá je vystavená vyššiemu riziku opakovanej alebo druhotnej viktimizácie. ¹⁰⁾ Obzvlášť zraniteľným obetiam v zmysle § 4 až  § 9 zákona o obetiach prislúchajú špecifické práva v rozsahu práva na poskytnutie informácie, práva na poskytnutie odbornej pomoci, práva na právnu pomoc, práva na ochranu pred druhotnou alebo opakovanou viktimizáciou, či práva na odškodnenie.

Špecifické prvky vyšetrovania a formy pomoci poskytované obetiam trestných činov „domáceho násilia“

Pri vyšetrovaní trestných činov domáceho násilia sa stretávame s rôznymi definíciami predmetného protiprávneho konania. V uvedenom kontexte je domáce násilie možné vymedziť ako závažnú priamu alebo nepriamu agresiu medzi osobami žijúcimi v spoločnom prostredí, ktoré spájajú príbuzenské citové väzbyHERETÍK, Anton. Forenzná psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné pomáhajúce profesie. 3., prepracované a rozšírené vydanie. Bratislava: EUROKÓDEX, s. r. o., 2010, s. 432. ¹¹⁾. Z kriminalistického hľadiska sa za domáce násilie považuje násilné správanie v rodine, ktoré zahŕňa čin alebo opomenutie spáchané členom rodiny narúšajúce telesnú, duševnú in­tegritu alebo slobodu iného člena rovnakej rodiny alebo, ktoré vážne poškodzuje rozvoj jeho osobnosti.KYPTA, Pavel. Kriminalistické a kriminologické aspekty zločinnosti. Banská Bystrica: Belianom, 2013, s. 96. ¹²⁾ Domáce násilie je charakteristické svojím cyklom, kde fázu narastania napätia, strieda fáza výbuchu, uzmiernenia a následne fáza pokoja v rôznych dĺžkach trvania s ich postupným skracovaním. Počas trvania môže domáceho násilie nadobúdať rôzne formy v podobe fyzického, psychického, ekonomického alebo sociálneho násilia, pričom v jednotlivých fázach cyklu môže byť zastúpená jedna alebo aj všetky jej formy. Je preto dôležité už počas prvotnej fázy vyšetrovania nepodceniť aj najmenšie príznaky existencie akejkoľvek z foriem.

         V kontexte trestnoprávnej úpravy je pod skutkovú podstatu domáceho násilia možné subsumovať trestné činy s kvalifikačným znakom „spáchané na blízkej osobe“ vymedzené v kontexte ustanovení Trestného zákona, konkrétne trestné činy proti životu a zdraviu (§ 144 až § 158 – vražda,  zabitie, ublíženie na zdraví ), proti slobode a ľudskej dôstojnosti (§ 182 až  § 202 – pozbavenie alebo obmedzenie osobnej slobody, znásilnenie, sexuálne násilie), proti rodine a mládeži (§208 – týranie blízkej a zverenej osoby), či iným právam a slobodám (§ 259 až § 360a – nebezpečné vyhrážanie, nebezpečné prenasledovanie). Okrem trestnoprávnej úpravy je protispoločenské správanie, ktoré vykazuje znaky nižšej miery nebezpečenstva pre spoločnosti a samotnú obeť, respektíve, ktoré nenapĺňa obligatórne znaky skutkovej podstaty niektorého z vymedzených trestných činov, možné „potrestať“ aj v zmysle netrestného práva v kontexte ustanovení § 49 ods. 1 písm. a) až e) zákona č. 372/1990 Zb., o priestupkoch (ďalej len „zákon o priestupkoch“), uložením sankcie v podobe pokarhania alebo pokuty. S prihliadnutím na charakter skutkov „domáceho násilia“, a to predovšetkým s poukázaním na pravidelné striedanie a opakovanie jednotlivých cyklov, ako aj stupňovanie intenzity násilia sa v Slovenskej republike uplatňuje princíp trestnoprávnej zodpovednosti priestupkovej recidívy, ktorý zabezpečuje, aby sa opakované násilné konanie zo strany páchateľa v priebehu jedného roka, hoci bolo spáchané aj menej závažným spôsobom, posudzovalo už ako trestný čin.

         Pri samotnom vyšetrovaní a dokazovaní trestných činov súvisiacich s domácim násilím je OČTK povinný už od prvotného úkonu, respektíve od oznámenia trestného činu na oznamovateľa alebo svedka – poškodeného „nazerať“ ako na OZO. V rámci poučovacej povinnosti je OČTK povinný potencionálnej obeti vysvetliť všetky práva, ktoré jej v zmysle trestnoprávnych kódexov a zákona o obetiach prináležia a poskytnúť jej listinný dokument, takzvané „informácie pre obete trestných činov“, kde sú jednotlivé práva v zrozumiteľnej podobe zadefinované a vysvetlené. Ďalej je OČTK v prípade, ak obeť a agresor obývajú spoločnú domácnosť realizovať inštitút „vykázania agresora zo spoločného obydlia“ v zmysle § 27a zákona č. 171/1993 Z. z., o Policajnom zbore (ďalej len „zákon o PZ“)Vykázanie zo spoločného obydlia je účinné po dobu 14 dní, pričom agresor sa nesmie k obeti priblížiť na vzdialenosť menšiu ako 50 metrov. ¹³⁾, v nadväznosti na ktorý je obeť oprávnená počas trvania doby vykázania podať návrh na nariadenia neodkladného opatrenia v zmysle § 325 ods. 2 písm. e) zákona č. 160/2015 Z. z., Civilného sporového poriadkuNeodkladným opatrením môže súd nariadiť aby strana nevstupovala dočasne do domu alebo bytu, v ktorom býva osoba, vo vzťahu ku ktorej je dôvodne podozrivá z násilia na nevyhnutne potrebnú dobu, teda aj po dobu dlhšiu ako 14 dní. ¹⁴⁾. Ďalšie špecifikum pri vyšetrovaní sa uplatňuje v prípade výsluchu svedka – poškodeného, kedy je obligatórne výsluch obete, ktorý je realizovaný za prítomnosti psychológa, zaznamenaný na kamerový systém z dôvodu vylúčenia potreby jeho opakovania v prípravnom konaní za účelom ochrany pred opakovanou viktimizáciou. O aktuálnosti problematiky domáceho násilia a potreby „osobitného“ prístupu k obetiam počas realizácie trestného konania svedčia aj legislatívne zmeny, ktoré od roku 2021 postupne nadobudli účinnosť. Za najdôležitejšie považujeme spomenúť možnosť obete požiadať o odškodnenie poskytované štátom kedykoľvek už v priebehu vedenia prípravného konania v prípade, ak je potvrdená dôvodnosť trestného konania (právna úprava pred novelou – až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu), zriadenie intervenčných centier, či rozšírenie povinnosti OČTK vo veci zabránenia styku páchateľa s obeťou a jej rodinnými príslušníkmi (za podmienky zachovania kontradiktórnosti konania s cieľom zabránenia opakovanej viktimizácie obete).

         Už počas vedenia prípravného konania je OČTK v súčinnosti so zamestnancami poradenských centier, mimovládnych organizácií, liniek pomoci a intervenčných centier zameriavajúcich sa na pomoc obetiam domáceho násilia poskytovaný psychologický, právny aj sociálny druh pomoci. Prvotnú psychologickú pomoc je povinný poskytnúť príslušník Policajného zboru už priamo na mieste činu, prípadne počas prvotného kontaktu s obeťou a to v ústnej aj listinnej podobe (informovanie osoby ohrozenej domácim násilím o jej právach a organizáciách poskytujúcich pomoc obetiam). Na psychický stav obete počas realizácie procesných úkonov dohliada aj psychológ a v prípade ak je obeťou dieťaDieťaťom sa v zmysle § 127 ods. 1 Trestného zákona rozumie osoba mladšia ako 18 rokov. ¹⁵⁾ aj orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Následne sú v prípade potreby poskytnutia intenzívnejšej psychologickej pomoci obete nakontaktované na rôzne mimovládne organizácie, linky pomoci a intervenčné centrá. V vedenom kontexte považujeme za dôležité zmieniť práve nezastupiteľné postavenie intervenčných centierIntervenčné centrum je zadefinované v § 28a zákona o obetiach ako akreditovaný subjekt, ktorý poskytuje krízovú intervenciu a odbornú pomoc obetiam v rozsahu udelenej akreditácie na území kraja alebo území uvedenom v rozhodnutí o udelení akreditácie.¹⁶⁾, ktoré obetiam okrem psychologickej pomoci a krízovej intervencie poskytujú aj služby sociálnej pomociZa účelom poskytovania sociálnej pomoci sú zriaďované aj poradenské centrá poskytujúce formy primárnej, sekundárnej a terciárnej prevencie. ¹⁷⁾ a právnej pomoci v civilnoprávnej aj trestnoprávnej rovine (zastupovanie obete pred OČTK, pomoc pri spisovaní návrhu na vydanie neodkladného opatrenia alebo vybraných právnych podaní). Predstavujú špecifický druh inštitúcie, ktorý bol v roku 2021 vytvorený práve pre pomoc obetiam vybraného druhu násilia a v súčasnosti v plnej miere participujú na trestnom konaní (podporný subjekt pre obeť). Dovolíme si konštatovať, že cieľom zákonodarcu bolo vytvoriť druh „proaktívnej“ formy pomoci obetiam domáceho násilia, v zmysle ktorej sú príslušníci Policajného zboru povinní informovať vybrané intervenčné centrum za účelom oznámenia skutočností o skutku vykazujúcom znaky domáceho násilia, ako aj poskytnúť informácie o jeho obeti a agresorovi. Následne intervenčné centrum bezodkladne po obdržaní danej informácie kontaktuje obeť za účelom poskytnutia podpory a pomoci v prípade, ak s tým samotná bude súhlasiť a ponúkanú pomoc prijme. Ako sme už uviedli, prioritou OČTK pri vyšetrovaní predmetných trestných činov je aj v súčinnosti s vybranými organizáciami poskytnutie efektívnej a účelnej pomoci obetiam domáceho násilia. Avšak nie vždy je ponúkaná pomoc akceptovaná a ochotne prijímaná obeťou, čo v mnohých prípadoch, aj s prihliadnutím na správanie a psychologické aspekty obete môže viesť až k narušeniu procesných úkonov, skomplikovania ich priebehu, či dokonca k zmareniu vyšetrovania.

Vybrané psychologické aspekty správania obetí pred OČTK

Pri vyšetrovaní trestných činov obsahujúci element domáceho násilia sa v praxi pomerne často stretávame s javom, ktorý sme generálne nazvali negatívna motivácia. Negatívna motivácia sa viac-menej viaže priamo na svedkov a poškodených – obete trestných činov. Negatívna motivácia predstavuje určitý faktický blok u konkrétnej osoby manifestujúci sa vo vôli nevypovedať pred vyšetrovateľom alebo operatívnym pracovníkom, ktorý nie je podložený zákonným výkonom svojho práva nevypovedať. Takzvaná primárna negatívna motivácia nespočíva vo využití práva nevypovedať v zmysle Trestného poriadkuZákonný dôvod – právo svedka/poškodeného odoprieť vypovedať je v slovenskej trestnoprávnej úprave reflektované v § 130 Trestného poriadku.¹⁸⁾, ale, ak hovoríme o obetiach domáceho násilia, pôjde o vnútorný psychologický blok, ktorý chráni obeť pred znovuoživením stresujúcich zážitkov z predmetného skutku nevyvolaním pamäťovej stopy do vedomia a jej následnej reprodukcie pred vyšetrovateľom alebo operatívnym pracovníkomHERETÍK, Anton. Forenzná psychológia. 4. vydanie. Bratislava: Lindeni, 2019, s. 109. ¹⁹⁾. Pamäťová stopa o prežitej traumatickej udalosti sa obeťou spracováva rôznymi spôsobmi. V nej sa odrážajú myšlienkové procesy, emocionálne rozpoloženie, ako aj fyziologický stav svedkaKUBÍK, Ondrej. Investigatívna psychológia. 2., doplnené a prepracované vydanie. Bratislava: Wolters Kluwer, 2019, s. 373.²⁰⁾. Zväčša sa veľmi rýchlo ukladá do nevedomia, z dôvodu aby nebola extrahovaná a zároveň nevyvolávala mentálnu bolesť vo vedomí. Extrakcia takejto pamäťovej stopy je jednoduchšia vždy bezprostredne po skutku a nie po určitej dobe, keď je spracovaná a už vytesnená. Vyšetrovateľ, ktorý má záujem na získaní obsahu tejto pamäťovej stopy po určitej dobe, vyvoláva extrakciu spočívajúcu v opakovanom prežívaní a teda vyvolávaním mentálnej bolesti u obeti. Je preto prirodzené, že pre obeť je tento človek nepriateľský element. Avšak bezprostredné výsluchy obetí po skutku sú veľmi efektívny spôsob, kedy aj napriek vyvolaniu mentálnej bolesti u obeti dokáže vyšetrovateľ zachytiť adekvátny obsah pamäťovej stopy za predpokladu, že obeť neutrpela dočasnú krátkodobú amnéziu.

         S pojmom negatívna motivácia sa do určitej miery asociujú rôzne blokačné alebo obranné mechanizmy osobnosti spočívajúce v základných emóciách, ktoré slúžia na ochranu jedinca pred úzkosťou a vnútornými konfliktami. Ako jeden z prvých elementov v negatívnej motivácii si dovolíme uviesť prvok hanby zo situácie, ktorú obeť prežila. Kvôli hanbe, pocitu zneuctenia a studu, sú obete schopné dokonca klamať, zapierať alebo sa zastávať páchateľa skutku. Ako demonštráciu prvku hanby z aplikačnej praxe si dovolíme uviesť situáciu,  kedy bolo v prípravnom konaní  vznesené obvinenie konkrétnej osobe pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby. Samotný skutok sa skladal z množstva dielčich útokov, ktoré sami o sebe mali maximálne priestupkovú rovinu. Poškodená týmto skutkom absolvovala dlhotrvajúcu psychoterapiu, pričom bola vypočutá ošetrujúca psychologička, ktorá okrem iného skonštatovala, že po pol roku terapie sa jej poškodená priznala, že bola invazívnym spôsobom znásilnená svojím manželom – obvineným. Poškodená skutok do detailu v rámci terapie opísala, ale nebola schopná vypovedať pred vyšetrovateľom. Poškodená v dôsledku hanby túto skutočnosť nikdy pred vyšetrovateľom neuviedla, ale traumu nahradila podaním trestného oznámenia za menej závažné skutky. Páchateľovi bolo vznesené obvinenie na základe výpovede ošetrujúcej psychologičky, avšak dozorujúci prokurátor sa nestotožnil s názorom vyšetrovateľa a trestné stíhanie pre zločin znásilnenia bolo administratívne prerušené podľa § 228 ods. 1 Trestného poriadku. 

         Ďalší z prvkov, s ktorým sa v prípade negatívnej motivácie pri vyšetrovaní skutkov vo veci podozrenia zo spáchania domáceho násilia stretávame je takzvaný prvok zľahčovania alebo bagatelizácie násilného chovania, kedy obeť prejavuje súcit, lásku alebo obdiv voči agresoroviCAUTIN, Robin, LILIENFELD, Scott. The Encyclopedia of Clinical Psychology. Volume 5 (Set). United Kingdom: Wiley, 2015, s. 2156.²¹⁾, v dôsledku čoho sa môže u obete prejaviť vznik takzvaného Stockholmského syndrómuStokholmský syndróm je fenomén, ktorý opisuje situáciu, v ktorej rukojemník začína vyjadrovať súcit a sympatiu voči páchateľovi. V niektorých situáciách dochádza až k bodu, kde rukojemník ochraňuje páchateľa.²²⁾. Na vysvetlenie uvedeného elementu v negatívnej motivácii by sme si dovolili uviesť konkrétny, do určitej miery až absurdný prípad z aplikačnej praxe vyšetrovateľov, v prípade ktorého starší manželský pár obýval vybranú záhradkársku chatku, požíval v nadmernej miere alkoholické nápoje, pričom manžel v priebehu rokov stupňoval agresivitu voči svojej manželke. Útoky spočívali prevažne v drobnom ublížení na zdraví. Posledný zadokumentovaný útok spočíval v napadnutí manželky rozbitým sklom od fľaše alkoholu do oblasti tváre, kde jej spôsobil hlboké rezné poranenia. Po privolaní policajnej hliadky poškodená uviedla, že nič sa nestalo a je to jej chyba, pričom bola očividne zranená. Po celú dobu vyšetrovania poškodená zľahčovala konanie svojho manžela a všetku vinu brala na seba. U obvinenej bol vyvinutý silný Stockholmský syndróm. Podľa vedomostí autorov bol obvinený právoplatne odsúdený.

         Prvok vytesnenia určitej spomienky je posledný a z hľadiska vyšetrovania najnebezpečnejší spôsob pochovania pamäťovej stopy, nakoľko obeť si prestane na danú vec pamätať. Vytesnenie alebo vytlačenie predstavuje určitý obranný mechanizmus vylučujúci podnet, ktorý vyvoláva napätie a nepokoj z vedomiaSCHLESINGER, M. a kol. Zvyšovanie poznatkov o výhodách prevencie opakovanej viktimizácie. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, 2004, s. 37.²³⁾. Môže ísť zväčša o následok posttraumatického stresového syndrómu z detstva. V konkrétnom prípade z praxe došlo k typickému spôsobu rýchleho vytesnenia traumatického zážitku. Poškodená bola fyzicky napadnutá so sexuálnym motívom, páchateľ – sused bol na mieste zadržaný. Bolo začaté trestné stíhanie pre zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 Trestného zákona. Svedkom incidentu bola iba poškodená a páchateľ. V rámci úvodného vyťaženia policajnou hliadkou, ktorá zasahovala v priebehu pár minút poškodená uviedla detaily skutku. Pri následnom vyťažení operatívnymi pracovníkmi odboru kriminálnej polície v priebehu niekoľkých hodín uvádzala už menej jasné kontúry, ale na skutok si pamätala. Z oboch vyťažení bol spísaný detailný úradný záznam. Na druhý deň poškodenú vypočúval vyšetrovateľ v procesnom postavení svedka – poškodeného, avšak ku priebehu samotného skutku sa nevedela už vyjadriť. Vznesenie obvinenia muselo byť teda založené iba na úradných záznamoch. Ako ďalší reálny prípad k vytesneniu by sme sa chceli zmieniť o skutku, ktorý bol založený na tom, že poškodená po hádke s priateľom išla na byt s neznámym mužom, kde mala byť sexuálne napadnutá. Akonáhle sa poškodenej podarilo opustiť miesto činu, zavolala priateľovi a spoločne išli na políciu podať trestné oznámenie, kde detailne opísala skutok. Páchateľ bol stotožnený a bolo začaté trestné stíhanie pre zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 Trestného zákona. V nasledujúcich výsluchoch poškodená odmietla vypovedať pred mužom. Následne odmietla vypovedať aj pred vyšetrovateľom. Znaleckým skúmaním psychologička skonštatovala, že ide o znovuprežívanie traumatického zážitku u poškodenej, avšak z detstva, pričom nie je pravdepodobné, že došlo v tomto prípade k sexuálnemu násiliu. Je zjavné, že v uvedenom prípade poškodená vytesnila traumatický zážitok z detstva a podvedome vyhľadávala situácie, ktoré jej ho pomáhali znovu prežiť. Trestné stíhanie bolo v tomto prípade zastavené.                                                        

            Vyššie uvedené prvky negatívnej motivácie majú za následok systematické zakoreňovanie traumy. V tomto štádiu sa prístupy terapeutov, psychológov a psychiatrov môžu rozchádzať so záujmami vyšetrovateľov, nakoľko každá zo skupín sleduje iné ciele. Primárnym záujmom vyšetrovateľov je náležite zistiť skutkový stav, zatiaľ čo lekári  sledujú primárne dobro pacienta. Ako teda skĺbiť záujmy polície a lekárskeho personálu? Na prvý pohľad je zjavné, že v prípade obetí trestných činov domáceho násilia sa do konfliktu dostáva ústavné právo obvineného na obhajobuČl. 50 bod. 3 zákona č. 460/1992 Zb., Ústava Slovenskej republiky.²⁴⁾, z ktorého vyplýva právo zúčastňovať sa na každom procesnom úkone a byť počas neho aktívnyO právach a povinnostiach obvineného pojednáva § 34 Trestného poriadku.²⁵⁾ – teda klásť otázky procesným stranám verzus právo obete na mentálnu a telesnú integrituČl. 16 bod. 1 zákona č. 460/1992 Zb., Ústava Slovenskej republiky.²⁶⁾. Vychádzame zo skúseností, že v mnohých prípadoch si takzvané obete domáceho násilia doslova vymýšľajú, a teda zachovanie kontradiktórnosti v prípravnom konaní je na mieste. Autori článku, pôsobiaci vo funkcii vyšetrovateľov za svoju kariéru vyšetrovali rôzne trestné činy súvisiace s domácim násilím, vrátane trestných činov znásilnenia v zmysle § 199 Trestného zákona, sexuálneho násilia podľa § 200 Trestného zákona, sexuálne zneužívania podľa § 201 Trestného zákona a týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona, pričom v praxi sa viac ako 50 % oznamovaných skutkov preukázalo ako nepotvrdených alebo vymyslených a predmetné trestné konania boli z uvedeného dôvodu zastavené, respektíve trestná vec bola odmietnutá alebo postúpená na priestupok. V uvedenom prípade by sme chceli poukázať na prípady takzvaných falošných podaní, respektíve oznamovateľov domáceho násilia, teda ľudí, ktorí si skutok úplne vymysleli s cieľom dosiahnuť určité výhody. V uvedenom kontexte v krátkosti zmienime jeden podľa nášho názoru až bizarný prípad, ktorý bol založený na trestnom oznámení domáceho násilia maloletým 9-ročným chlapcom, ktorý obvinil svojho otčima, že ho týra fyzickým násilím a má doma strelné zbrane. Preverovaním bolo zistené, že maloletý si celé obvinenie vymyslel, lebo žiarlil na otčima s tým, že jeho mama sa mu dostatočne nevenuje. Návod ako podať správne trestné oznámenie dostal od spolužiaka, ktorý sa vrátil z reedukačného centraReedukačné centrum v zmysle § 122 zákona č. 245/2008 Z. z., o výchove a vzdelávaní (školský zákon), poskytuje na základe výchovno-vzdelávacieho programu a individuálneho reedukačného programu deťom do veku 18 rokov s možnosťou predĺženia o jeden rok, výchovu a vzdelávanie vrátane prípravy na povolanie s cieľom ich opätovného začlenenia do pôvodného sociálneho prostredia na žiadosť dieťaťa.²⁷⁾.

 Záver

V závere si dovolíme položiť otázku z úvodnej časti príspevku: „Je zvýšenie ‚empatie‘ a zefektívnenie trestného konania vo vzťahu k obetiam domáceho násilia predmetom de lege ferenda alebo len utópiou v kontexte trestnoprávnej úpravy Slovenskej republiky?“ Hoci v podmienkach kriminálnej polície Slovenskej republiky neexistuje ustálený, písomne podložený postup pri preverovaní a následnom vyšetrovaní trestných činov súvisiacich s domácim násilím, u jednotlivých súčastí krajských policajných riaditeľstiev sa pri vyšetrovaní aplikuje obdobný zaužívaný postup, ktorý sa s prihliadnutím na stupeň jeho závažnosti k procesným stranám modifikuje. Avšak zastávame názor, že je nesmierne dôležité, a to aj s prihliadnutím na psychické nepohodlie obete pri jej účasti na požadovaných procesných úkonoch, aby jednotlivé úkony boli realizované čo najprecíznejšie a najdetailnejšie už v úvodnej fáze vyšetrovania, inak dochádza k spracovaniu traumatickej udalosti už skôr zmieneným spôsobom, čo môže mať za následok zmarenie celkového účelu vyšetrovania. Ako už bolo uvedené v predchádzajúcej časti, prístup a procesný postup vyšetrovateľov pri vyšetrovaní trestných činov domáceho násilia je dovolíme si tvrdiť jedným z najdôležitejších faktorov, ktoré majú vplyv ma celkový výsledok vyšetrovania. OČTK musí disponovať vysokou mierou empatie s obeťou za účelom vytvorenia vzájomnej dôvery, citlivým prístupom, ochotou „byť tu kedykoľvek pre obeť“ bez vytvárania zbytočného nátlaku a zvyšovania psychického napätia, schopnosťou kladenia správnych otázok a uvedomením, že v trestných konaniach nemožno nič podceniť a každá – možno na prvé počutie nevýznamná informácia môže byť v konečnom dôsledku tou „najpodstatnejšiou“.   

         V rámci základných problémov, ktoré pri súčasných procesných postupoch zaužívaných v procese vyšetrovania vidíme, považujeme za potrebné poukázať predovšetkým na kontradiktórnosť prípravného konania, kedy každý jeden úkon realizovaný pred vznesením obvinenia páchateľovi sa musí zopakovať po vznesení obvinenia za prítomnosti obhajcu obvineného, obvineného alebo minimálne musí byť obvinený o týchto úkonoch upovedomený. V prípade obetí domáceho násilia môže dochádzať práve k celkovému vyčerpaniu opakovanými výsluchmi, na čo spoliehajú najmä obhajcovia obvinených, a to takým spôsobom, že chcú opakovať výsluchy k čiastkovým otázkam, ktoré podľa nich neboli dostatočne zodpovedané. Uvedené môže viesť až k odmietnutiu obete opakovane vypovedať, frustrácii a v následnom štádiu konania až neudeleniu súhlas na stíhanie páchateľa, nakoľko je jej blízka osobaV zmysle § 211 Trestného poriadku sa pri taxatívne zadefinovaných trestných činov sa trestné stíhanie môže začať a v trestnom stíhaní pokračovať len za podmienky udelenia súhlasu s vedením trestného stíhania poškodeného, v danom prípade osobou, ktorá sa považuje za osobu blízku páchateľovi skutku. ²⁸⁾. Práve výsluch poškodeného (obete), ktorá je vypočúvaná za účelom získania dôkazu vo forme obsahu svedeckej výpovede, je jedným zo základných a kľúčových dôkazov na začatie trestného stíhania v zmysle § 199 ods. 1 Trestného poriadku a významný dôkaz pre vznesenie obvinenia v zmysle § 206 ods. 1 Trestného poriadku a podania obžaloby v zmysle § 234 Trestného poriadku. V uvedenom kontexte by zaužívané pravidlo „opakovanie je matka múdrosti“ nemalo platiť, respektíve za žiadnych okolností by sa ním nemal riadiť OČTK pri vyšetrovaní násilných trestných činov. Konflikt ústavného práva obvineného na obhajobu verzus právo obete na mentálnu a telesnú integritu ako dôsledok aktuálnej právnej úpravy vidíme aj vo vzťahu špeciality v trestnoprávnej rovine (vzájomné dopĺňanie základného a „špeciálneho“ ustanovenia právnej normy trestnoprávnych kódexov a zákona o obetiach). Je nespochybniteľné, že aj napriek neustálej snahe zákonodarcu o priznanie väčšieho penza práv obetiam trestných činov domáceho násilia je právo podozrivého, respektíve obvineného na obhajobu v zmysle zákona č. 460/1992 Zb., Ústavy Slovenskej republiky, silnejšie ako procesné práva obete, respektíve právo na život a zdravie.

            V nadväznosti na vyššie uvedené sú výsluchy obetí trestných činov domáceho násilia realizované vždy na kameru a teda sa vylučuje akákoľvek možnosť ich manipulácie. Avšak máme za to, že vyšetrovateľ v prípravnom konaní vedenom v intenciách trestnoprávnej úpravy v Slovenskej republike je povinný realizovať široké penzum procesných úkonov, ktoré by v primeranej miere bolo potrebné realizovať až pred súdom Slovenskej republiky. Uvedené je dôsledok problematiky ťažkého formalizmu trestného procesu v Slovenskej republike, ktorý vidíme ako dlhodobý problém, respektíve až ako takzvaný  prvok „absurdity“ v rámci slovenského trestného práva. Prílišný formalizmus, administratívna zaťaženosť a zdĺhavosť a komplikovanosť prípravného konania a realizácie procesných úkonov poskytujú práva pre obvinených do takej miery, že vyšetrovací spis, ktorý je prokurátorovi predložený s návrhom na podanie obžaloby na konkrétneho páchateľa vo veľkej miere prípadov spĺňa náležitosti toho, aby mohol priamo o páchateľovi rozhodnúť nezávislý súd, a to na základe dôkazov, ktoré boli do spisového materiálu zabezpečené počas vedenia prípravného konania. V podmienkach slovenského trestného práva si tak dovolíme povedať, že máme inštitút nie vyšetrovateľov Policajného zboru, ale takzvaných „vyšetrovacích sudcov“ s jedinou výnimkou, že neurčujú výšku trestu. Zastávame názor, že do času účinnosti legislatívnej zmeny, ktorá by mala pozitívne dôsledky na odstránenie formalizmu prípravného konania je zefektívnenie trestného procesu v podmienkach SR v súčasnosti len „utópiou“. Avšak k zvýšeniu empatie a zlepšeniu samotného prístupu k obetiam môže prispieť každý jednotlivec ako OČTK individuálne, z vlastnej iniciatívy, a to kedykoľvek počas vedenia trestného konania.