Povinnosť znášať dôkazné bremeno je záväzkom, ktorého plnenie prispieva k presvedčeniu o celkovej zmysluplnosti konverzácie. Paul Grice ho formuluje ako jednu zo svojich maxím konverzačnej spolupráce takto: „Nehovor to, k čomu ti chýba adekvátny dôkaz.“Paul Grice, Studies in the Way of Words (Harvard University Press 1991) 27.²⁾ Svojvoľné porušovanie záväzku niesť dôkazné bremeno možno hodnotiť ako vypovedanie konverzačnej spolupráce vedúce k predčasnému ukončeniu dialógu. Pokiaľ nie sú do toho tlačení nejakými externými okolnosťami, ľudia sa štítia konverzovať o sporných témach s niekým, kto má povesť odmietača vlastného dôkazného bremena. Taká konverzácia jednoducho nedáva zmysel, je stratou času. Nejde však len o čas či iné vzácne zdroje potrebné pre úspešné vedenie dokazovania a zmysluplných dialógov.

V tomto článku budem obhajovať tézu, podľa ktorej optimálna distribúcia dôkazného bremena reflektuje nielen potrebu efektívnej deľby epistemickej práce medzi jednotlivými účastníkmi dialógu, ale aj potrebu ochraňovať spoločenské hodnoty, ktoré sa tam, kde dialóg prebieha, považujú za osobitne dôležité. 

Text je rozdelený do štyroch častí. V tej prvej stručne načrtávam rozdiel medzi poňatím dôkazného bremena v právnej procesualistike a vo všeobecnej teórii argumentácie. Druhú z uvedených perspektív využívam, aby som v nasledujúcej časti vymedzil, čo znamená niesť dôkazné bremeno, ako sa toto bremeno prenáša v rámci prebiehajúceho dialógu z proponenta na oponenta a naspäť (dynamické hľadisko) a ako toto bremeno možno distribuovať pred zahájením dialógu v rámci vymedzenia jednotlivých rečníckych rolí (statické hľadisko). V tretej časti si všímam výnimky z defaultného pravidla, podľa ktorého dokazovať musí ten, kto niečo tvrdí. Na ich základe navrhujem, že optimálna distribúcia dôkazného bremena vychádza z efektívnej deľby práce medzi proponentom a oponentom. V poslednej časti argumentujem, že distribúcia dôkazného bremena sa neopiera iba o „vnútroprocesné“ hodnoty dialógu, ale že môže odrážať aj dôležitosť „vonkajších“ spoločenských hodnôt. V tejto súvislosti upriamujem pozornosť na ústavné princípy rovnosti a slobody, ktorých regulatívna funkcia spočíva práve v distribúcii dôkazného bremena v dialógoch o práve. 

1. Dôkazné bremeno v právnej procesualistike a teórii argumentácie

Dôkazné bremeno je mnohoznačný pojem, ktorý sa vymedzuje v závislosti od toho-ktorého vedného odboru. Najprepracovanejší koncept dôkazného bremena ponúka právna procesualistika, ktorá ho vymedzuje v kontexte právno-aplikačného procesu v štádiu dokazovania skutkového stavu. Aj v rámci takto úzko vymedzenej perspektívy sa dôkazné bremeno člení do viacerých vzájomne súvisiacich koncepcií. Tzv. objektívne dôkazné bremeno stanovuje, v prospech ktorej procesnej strany musí rozhodnúť súd, ak napriek náležitej snahe nedošlo k objasneniu skutkového stavu prípadu.Petr Lavický, Důkazní břemeno v civilním řízení soudním (Leges 2017) 43. ³⁾ Z pravidiel objektívneho dôkazného bremena vyplýva subjektívne dôkazné bremeno stanovujúce, kto zo strán má súdu navrhovať dôkazy, aby preukázal naplnenie hypotézy právnej normy, o ktorú opiera svoj nárok.Ibidem, 51. ⁴⁾

V teórii argumentácie či v neformálnej logike sa pod dôkazným bremenom v tom najvšeobecnejšom poňatí rozumie záväzok poskytnúť argument v prospech tvrdenia, ktoré rečník v dialógu zastáva. V porovnaní s procesualistickou definíciou ide o značne rozvoľnené vymedzenie. Predmetom dôkazného bremena v teórii argumentácie nie je len „dôkaz“ v úzkom zákonnom poňatí ako prostriedok na objasnenie skutkového stavu prípadu v rámci aplikácie práva. Dôkazom môže byť akýkoľvek argument podporujúci zastávané tvrdenie, pôjde teda o premisy vedúce k určitému záveru, či už v rámci deduktívneho alebo induktívneho úsudku.Ide o „dôkaz“ v zmysle, v akom sa používa v učebniciach logiky, kde sa argumentácia vymedzuje ako umenie dokazovať (ars demonstrandi), ktoré sa dá odlíšiť od umenia objavovať pravdu (ars iniviendi). Pozri napr. Prokop Sousedík, Logika pro studenty humanitních oborů (3. vyd., Vyšehrad 2008) 16.⁵⁾ Problém dôkazného bremena tak možno tematizovať nielen pri zisťovaní skutkového stavu, ale prakticky v akomkoľvek štádiu akejkoľvek konverzácie, v ktorej niekto zastáva nejaké tvrdenie (proponent) a niekto druhý ho vyzýva, aby toto tvrdenie argumentačne podporil (oponent).

Takéto rozvoľnené poňatie dôkazného bremena má svoje výhody aj nevýhody. Jeho výhodou je, že zámerne pokrýva mnohoznačnosť daného  termínu, čím sa rozširuje priestor pre jeho použitie a následne aj pre porovnávanie rôznych druhov dialógov. Všeobecná teória argumentácie je tak na rozdiel od právnej procesualistiky schopná porovnávať dôkazné bremeno nielen medzi jednotlivými typmi právo-aplikačného procesu, ale aj medzi dialógmi pochádzajúcimi z celého spektra našich konverzačných aktivít, či už ide o parlamentnú rozpravu, novinové interview, manželskú hádku alebo nezáväznú spoločenskú konverzáciu o počasí.K rôznym typom dialógov, resp. dialektických systémov, pozri prehľadovú tabuľku do Giovanniho Sartora: Giovanni Sartor, Legal Reasoning. A Cognitive Approach to the Law (Springer 2005) 309.⁶⁾ Hoci teória argumentácie prevzala pojem dôkazného bremena zo súdneho procesu, len vďaka jeho voľnejšiemu poňatiu dokáže sledovať, ako sa tento pojem recipuje v neprávnych dialógoch. Procesualistické definície totiž predpokladajú, že predmetný dialóg sa vždy odohráva v špecifickom právnom kontexte.Procesualistické definície uvedené vyššie v hlavnom texte konkrétne predpokladajú, že: a) každá kontroverzia medzi proponentom a oponentom musí byť vyriešená nezávislým arbitrom podľa vopred stanovených pravidiel; b) z uvedených pravidiel môžu účastníci dialógu odvodzovať svoje nároky; c) predmet ich kontroverzie možno rámcovať ako nezhodu v otázke faktov alebo nezhodu v otázke práva; d) pri riešení nezhody v otázke faktov sa používa formálne vymedzený zoznam „dôkazných prostriedkov“. ⁷⁾ Prirodzene, nevýhodou rozvoľneného poňatia dôkazného bremena je nižšia miera jeho presnosti, a teda aj schopnosti analyzovať postavenie procesných strán s ohľadom na všetky nuansy aplikovateľného procesného i hmotného práva.

Tento text skúma distribúciu dôkazného bremena naprieč rôznymi dialógmi, pre ktoré je charakteristické len to, že jeden účastník v nich niečo zastáva a druhý to popiera. Do tejto schémy zapadá dialóg v rámci civilného (najmä sporového) konania, trestného konania,Aj v trestnom procese, napriek prezumpcii neviny, možno dôkazné bremeno deliť medzi proponenta (prokurátora, štátneho zástupcu) a oponenta (obžalovaného), ako presvedčivo ilustruje Hana Šimánová. Pozri bližšie: Hana Šimánová, Důkazní břemeno v trestním řízení (Wolters Kluwer ČR 2025) 7. kapitola (v tlači). ⁸⁾ ale aj v rámci legislatívnej rozpravy, prípadne doktrinálnej či laickej výmeny názorov. V texte teda pracujem s rozvoľneným poňatím dôkazného bremena, ktorého distribúcia sa odvíja od Griceho princípu konverzačnej spolupráce, nie od platných právnych pravidiel. Odchýlky od terminológie zaužívanej medzi kovanými právnymi procesualistami sa pokúsim vysvetliť aspoň tam, kde to pomôže znížiť riziko nedorozumenia.

2. Distribúcia dôkazného bremena zo statického a dynamického hľadiska

Dôkazné bremeno v tom najvšeobecnejšom poňatí je záväzok poskytnúť argument v prospech tvrdenia, ktoré rečník zastáva v dialógu.Porovnaj Douglas Walton, Burden of Proof, Presumption and Argumentation (Cambridge University Press 2014) 50 a nasl. ⁹⁾ V teórii argumentácie existuje nezhoda o tom, či toto bremeno vzniká už v okamihu, keď rečník nejaké tvrdenie prednesie alebo až vtedy, keď je v dialógu toto tvrdenie spochybnené.Pozri napr. Corina Andone, ‘Delimiting the burden of proof in political interviews’ (2016) 5 Journal of Argumentation in Context 1, 79. ¹⁰⁾ Obidva názory majú svoje opodstatnenie. Na jednej strane rečník nesmie zahlcovať dialóg neoverenými tvrdeniami, ktoré môžu v ostatných vzbudzovať presvedčenie o ich správnosti.„Správnosť“ tvrdenia používam ako strešný termín na označenie pravdivosti, platnosti alebo udržateľnosti tvrdenia.¹¹⁾ Na strane druhej každý dialóg vychádza zo súboru tvrdení, ktorých správnosť sa iba dobromyseľne predpokladá. Preto dáva zmysel rozlišovať medzi tvrdením, ktoré rečník v dialógu iba prednáša a tvrdením, ktoré skutočne zastáva. V prvom prípade sa rečník k tvrdeniu iba prihlásil, ale bez záväzku ho obhajovať, takže ho môže kedykoľvek odvolať. V druhom prípade tvrdenie predostrel aj spolu s týmto záväzkom. K selekcii medzi týmito dvoma prípadmi dochádza práve až na základe predostretia kritiky zo strany druhého rečníka.Pre zjednodušenie budem ďalej používať v teórii argumentácie zaužívané rozlíšenie medzi proponentom (protagonistom), teda rečníkom, ktorý niečo tvrdí a oponentom (antagonistom), teda rečníkom, ktorý toto tvrdenie popiera. ¹²⁾ V zjednodušenej podobe môžeme preto povedať, že prednesením tvrdenia rečník na seba berie dôkazné bremeno v latentnej podobe, ktoré sa aktivuje až v okamihu, keď na tomto tvrdení trvá alebo musí trvať potom, čo sa stalo predmetom kritiky.Hoci toto poňatie korešponduje so zaužívanou predstavou, podľa ktorej dôkazné bremeno v zásade vyplýva z toho, čo osoba tvrdí, zároveň toto poňatie protirečí modernej procesualistike, podľa ktorej z toho, čo má strana dokázať, vyplýva to, čo má aj tvrdiť [Lavický (n 3) 78, 145]. V súdnom konaní však môže povinnosť dokazovať predchádzať povinnosti niečo tvrdiť len preto, že predmet dialógu je vopred vymedzený žalobným návrhom a platnými hmotnoprávnymi normami. V neprávnych dialógoch predmet kontroverzie bežne nie je tematizovaný skôr ako proponent predostrie svoje základné tvrdenie, ktoré oponent následne spochybní. K aktivácii dôkazného bremena, záväzku predostrieť argument v prospech určitého tvrdenia, preto nemôže prísť skôr, ako sa predmet kontroverzie takýmto spôsobom ustáli. Výnimku môžu tvoriť tie neprávne dialógy, ktoré sú štruktúrované po vzore súdneho procesu, napr. študentské akademické debaty na vopred stanovenú tému. ¹³⁾

Navyše aj samotné vznášanie kritiky voči predneseným tvrdeniam má svoje obmedzenia. Tak ako by proponent nemal zahlcovať dialóg neoverenými tvrdeniami, tak by ho nemal zahlcovať oponent neodôvodnenými pochybnosťami. V oboch prípadoch totiž môže ísť o úskočnú stratégiu, ako odvrátiť pozornosť od pôvodnej témy. Zahlcovanie dialógu z jednej či druhej strany môže byť okrem toho priestupkom voči férovosti. Zatiaľ čo proponent môže takto zneužiť svoju dôveryhodnosť, oponent môže extenzívnou kritikou na dôveryhodnosť proponenta agresívne útočiť. Predstavme si, ako sa proponent v dialógu prizná, napr. že „dnes mal ťažký deň“, načo oponent bezdôvodne reaguje protiotázkou „a nevymýšľate si?“. Alebo sa prenesme do bežnej spoločenskej konverzácie (small talk), v ktorej sa nám neznáma osoba predstaví svojím menom a my ju vzápätí vyzveme, aby nám toto tvrdenie preukázala, pretože jej neveríme. Nepôjde o urážku?

Tento absurdný príklad demonštruje, že nie vždy, keď odmietneme poskytnúť argument v prospech nami zastávaného tvrdenia, dochádza k porušeniu nášho záväzku niesť dôkazné bremeno. Príklad zároveň naznačuje, že otázka distribúcie dôkazného bremena nemusí byť výlučne len „vnútroprocesnou“ záležitosťou toho-ktorého dialógu, ale že môže súvisieť aj s „vonkajšími normami“ zachovávanými v spoločnosti, kde tento dialóg prebieha. Všeobecná povinnosť rešpektovať druhých ľudí sa v určitom kontexte môže prejavovať aj ako zákaz zaťažovať účastníkov dialógu neprimeraným či nevhodným dôkazným bremenom.

Záver, či má rečník záväzok niesť dôkazné bremeno je teda výsledkom komplexnej úvahy. Tá sa nám ešte viac skomplikuje, keď si pripomenieme, čo sme si povedali v úvode prvej časti: že výraz „dôkazné bremeno“ je mnohoznačný. Na jednej strane ide o pojmový prostriedok, ktorý prispieva k vymedzeniu rečníckych rolí v tom-ktorom type dialógu s prihliadnutím na dosiahnutie jeho základného účelu.  Na strane druhej možno týmto výrazom popísať konkrétnudialektickú situáciu toho-ktorého rečníka v prebiehajúcom dialógu s prihliadnutím na to, či v danom okamihu svoju rolu ustál. V prvom prípade je dôkazné bremeno statické, nehýbe sa a ostáva spojené s príslušnou rečníckou rolou. V druhom prípade je dôkazné bremeno dynamické, ak proponent preukáže ním zastávané tvrdenie, presúva tým dôkazné bremeno na oponenta.Tomuto rozdeleniu zodpovedá delenie medzi abstraktným a konkrétnym dôkazným bremenom, ktoré sa používa v kontinentálnej právnej procesualistike. Pozri Lavický (n 3) 63 a nasl. V anglo-americkej doktríne tomuto rozlíšeniu korešponduje rozdiel medzi burden of persuasion a burden of production. Pozri bližšie Henry Prakken a Giovanni Sartor, ‘A Logical Analysis of Burden of Proof’ in Hendrik Kaptein, Henry Prakken a Bart Verheij (eds), Legal Evidence and Proof: Statistics, Stories, Logic (Ashgate Publishing Limited 2009) 243. ¹⁴⁾

Predmetom tohto článku je vymedzenie rečníckych rolí vo vzťahu k dokazovaniu v tom-ktorom type dialógu, ide teda o distribúciu, resp. delenie, dôkazného bremena zo statického hľadiska. Toto vymedzenie sa však nedá celkom dobre urobiť bez prihliadnutia na dynamické hľadisko. Práve dynamika rečníckej interakcie nám ukazuje, ako statické rozloženie dôkazného bremena v praxi funguje. Dynamická perspektíva nám umožňuje nielen hodnotiť jednotlivé rečnícke výkony ale aj poskytnúť spätnú väzbu pre redistribúciu dôkazného bremena zo statickej perspektívy.

Ako takáto dynamika môže prebiehať? V prvom rade proponent môže svoje dôkazné bremeno uniesť tak, že predloží vecný argument v prospech svojho tvrdenia. V takom prípade bremeno legitímne presunie na oponenta, ktorý – ak uvedie protiargument – ho posunie naspäť k proponentovi. Predkladanie argumentov a protiargumentov tak vedie k argumentačnému pingpongu, v ktorom rečníci odrážajú dôkazné bremeno na súperovu stranu. Proponent môže napríklad tvrdiť, že muži sú inteligentnejší ako ženy, pretože majú väčšie mozgy, načo môže oponent reagovať, že ak by naznačený kauzálny vzťah platil, slony by museli byť inteligentnejšie ako ľudia.Porovnaj David Reilly, ‘Men think they are brighter than they are and women underestimate their IQ. Why?’ (The Conversation, 14. 3. 2022) <https://theconversation.com/men-think-theyre-brighter-than-they-are-and-women-underestimate-their-iq-why-178645> cit. 31. 3. 2022.¹⁵⁾ Na rade je proponent, ktorý musí vysvetliť, prečo slony inteligentnejšie nie sú, aj keď majú väčšie mozgy, prípadne môže predostrieť úplne nový argument.

V druhom rade sa rečník môže pokúsiť presunúť dôkazné bremeno na druhú stranu aj bez toho, aby sa priamo zapojili do vecnej argumentácie. S najväčšou pravdepodobnosťou pôjde o nelegitímny presun, ktorý je črtou niektorých argumentačných faulov. Typicky ide o argument ad ignorantiam, ktorý sme si predstavili v úvode, kde proponent namiesto toho, aby dokázal, že existujú čarodejnice, žiadal od oponenta dôkaz opaku. Ešte zákernejšie môžu byť sugestívne otázky, pomocou ktorých sa ten, kto ich kladie, zbavuje bremena v neprospech toho, kto na ne odpovedá. Ak podozrivý z neopatrnosti odpovie policajtovi na otázku, čo hľadal na mieste činu, implicitne tým môže potvrdiť to, čo mal iniciatívne preukazovať policajt – že na mieste činu vôbec bol.Christopher W. Tindale, Fallacies and Argument Appraisal (Cambridge University Press 2007) 72.¹⁶⁾

Ako zvláštny pokus o nelegitímny presun dôkazného bremena možno hodnotiť aj niektoré kruhové argumenty. Proponent argumentuje v kruhu, keď je akceptácia premís jeho argumentu závislá od akceptácie záveru alebo keď v závere svojho argumentu hovorí to isté, čo povedal v premisách.Ibidem, 74; Douglas Walton, Informal Logic. A Pragmatic Approach (2^nd ed., Cambridge University Press 2008) 64.¹⁷⁾ Problém takejto myšlienkovej konštrukcie nespočíva v tom, že by bola v rozpore s pravidlami logiky, ale v tom, že pomocou nej proponent argumentáciu môže iba predstierať. Namiesto toho, aby svoj záver dokázal, ho iba postuluje, čím vytvára zdanie, akoby bol na ťahu oponent. Ak napríklad niekto tvrdí, že právo je mocou silnejšieho, pretože len to, čo sme reálne schopní dosiahnuť, môže byť predmetom nášho práva, potom v závere aj premise svojho úsudku hovorí to isté, len inými slovami. Takto vyvíja na oponenta tlak, aby predostrel protiargument, hoci tomu stačí konštatovať, že uvedenú definíciu práva neakceptuje.Pozri bližšie Marek Káčer, Argumentačné fauly v práve (Leges 2022) 93 a nasl. ¹⁸⁾

Kyvadlový pohyb bremena z jednej strany na druhú je indíciou nielen toho, že rečníci sa vyhýbajú faulom či iným obštrukciám, ale aj toho, že zo statického pohľadu je dôkazné bremeno distribuované optimálne. Dynamika dialógu sa totiž môže zabrzdiť nielen z individuálnych ale aj štrukturálnych dôvodov. Typickým príkladom je stav informačnej asymetrie medzi proponentom a oponentom, ktorý bráni dosiahnutiu účelu dialógu. Ide o situáciu, keď sa podľa defaultných pravidiel vyžaduje od proponenta, aby dokázal niečo, čo by oponent – v prípade ak by sa proponentove tvrdenie len predpokladalo – dokázal vyvrátiť s oveľa menším úsilím. Riešením tohto zadrhnutia nie je dôraznejšie disciplinovanie rečníkov, ale redistribúcia dôkazného bremena zo statického hľadiska. Napríklad v práve sa v tejto súvislosti ujalo obrátené dôkazné bremeno pri antidiskriminačných žalobách,V súčasnej kontinentálnej procesualistike sa výraz „obrátenie dôkazného bremena“ používa na označenie situácie, v ktorej sa súd pri rozhodovaní aktuálneho prípadu odchýli od zákonom stanoveného objektívneho dôkazného bremena. Na rozdiel od toho, pokiaľ má žalovaná strana v antidiskriminačných sporoch iba povinnosť dostatočne určitým spôsobom poprieť tvrdenie žalobcu, procesualistika hovorí o „sekundárnom bremene tvrdenia“, pričom pokiaľ má žalovaná strana okrem toho aj povinnosť uviesť dôkazy vo svoj prospech, ide o „zvláštne pravidlo delenia dôkazného bremena“. Pozri bližšie: Lavický (n 3) 86, 227. Rozdiel v termínoch však nemení podstatu veci – informačná asymetria medzi stranami vedie k prerozdeleniu ich procesných povinností tak, aby sa skutkový stav prípadu zisťoval efektívnejšie. ¹⁹⁾ pretože žalovaný má lepší prístup k informáciám, ktoré by preukazovali, že nerovnaké zaobchádzanie so žalobcom bolo objektívne ospravedlniteľné.

Takéto prípady nás vedú k myšlienke, podľa ktorej distribúcia dôkazného bremena vychádza nielen z všeobecne poňatej konverzačnej spolupráce, ale aj z deľby epistemickej práce, ktorej hlavným účelom je čo najefektívnejšie dosiahnutie účelu dialógu. Poďme sa na túto myšlienku pozrieť bližšie.

3. Distribúcia dôkazného bremena ako nástroj efektívnej deľby epistemickej práce

V závere predchádzajúcej časti som spomenul výraz „defaultné pravidlá“ alokácie dôkazného bremena. Ak sa v argumentačnej teórii alebo aj bežnej konverzácii tematizuje problém distribúcie dôkazného bremena, zvyčajne sa vychádza zo zaužívaného pravidla, podľa ktorého bremeno dôkazu nesie ten, kto niečo tvrdí.Podľa Reschera bolo toto pravidlo prevzaté zo súdnej procedúry podľa rímskeho práva Nicholas Rescher, Dialectics. A Controversy-Oriented Approach to the Theory of Knowledge (State University of New York Press 1977) 24. Ako bolo spomenuté v úvode predchádzajúcej časti, niektorí autori toto pravidlo dopĺňajú o požiadavku, podľa ktorej proponent nesie dôkazné tvrdenie až vtedy, keď je jeho tvrdenie napadnuté oponentom. Pozri napr. Frans Eemeren a Rob Grootendorst, Argumentation, Communication, and Fallacies. A Pragma-Dialectical Perspective (Routledge 2016) 150. ²⁰⁾ V modernej procesualistike platí variant, podľa ktorého dokazovať má ten, komu z daného tvrdenia plynie prospech.Lavický (n 3) 144. ²¹⁾ Ide o východiskové pravidlá, z ktorých možno za určitých okolností ustúpiť a nahradiť ich pravidlami inými.

V  právna regulácia súdneho procesu v niektorých krajinách obsahuje práve aj základné pravidlá pre alokáciu dôkazného bremena. Napríklad jeden zo základných princípov slovenského civilného procesu hovorí, že „strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi“Čl. 8. zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok). ²²⁾. Výnimku v prípade antidiskriminačných sporov zakotvuje osobitný zákon, ktorý hovorí, že „žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo“§ 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. (antidiskriminačný zákon). ²³⁾.

Pravidlá distribúcie dôkazného bremena nemusia byť nevyhnutne zakotvené v nejakej explicitnej podobe, ale môžu mať aj podobu zaužívanej heuristiky.Imran Aijaz, Jonathan McKeown-Green a Aness Webster, ‘Burdens of Proof and the Case for Uneveness’ (2013) 27 Argumentation 3, 268. ²⁴⁾ Napríklad v sporoch o zaplatenie dlžnej sumy sa všeobecne akceptuje prax, podľa ktorej na preukázanie nezaplateného dlhu stačí žalobcovi predložiť právny titul, na základe ktorého dlh vznikol, faktúru, upomienku na zaplatenie faktúry a  prípadne aj predžalobnú výzvu. Žiadny z týchto dokumentov nedokazuje skutočnosť, ktorú žalobca tvrdí – že dlh stále existuje – súd však ich predloženie akceptuje ako dostatočný dôvod na to, aby žalovanú stranu vyzval k preukázaniu opaku. K tomuto presunu dôkazného bremena dochádza na základe heuristiky, podľa ktorej ak by bolo žalobcove tvrdenie nepravdivé, priemerne opatrný dlžník to bude schopný bez väčšej námahy preukázať, typicky predložením výpisu z účtu či iného potvrdenia o zaplatení.

Tak ako v prípade antidiskriminačných žalôb, tak aj v tomto prípade je obrátenie dôkazného bremena odôvodnené informačnou asymetriou. Oponent má lepší prístup k informáciám objasňujúcim podstatu sporu ako proponent, a preto by mal niesť dôkazné bremeno namiesto neho. Rozdiel v porovnaní s defaultným pravidlom spočíva v tom, že na aktiváciu oponentovho bremena stačí proponentovi svoje tvrdenie dostatočne konkretizovať.Ďalšie príklady obráteného dôkazného bremena odôvodneného informačnou asymetriou ponúka Van Den Belt a Gremmen. Napríklad podľa holandského civilného práva rozvedená manželka žalujúca bývalého manžela o výšenie výživného z dôvodu nárastu jeho príjmu nemusí vždy dokazovať, že príjem žalovaného skutočne narástol. Alebo podľa britského práva platí, že ak vlastník ukradnutého auta tvrdí, že auto bolo poškodené, zodpovednosť za škodu nesie zlodej, ibaže by preukázal opak. Henk van den Belt a Bart Gremmen, ‘Between Precautionary Principle and “Sound Science”: Distributing the Burden of Proof’ (2002) 15 Journal of Agricultural and Environmental Ethics, 110. ²⁵⁾

Základná hodnota, ktorá dáva argumentu informačnej asymetrie váhu, je rýdzo procesného charakteru – ide o efektivituprocesu dokazovania. Bremeno dôkazu by mal niesť ten, koho zaťažuje čo najmenej, osobitne ak zoberieme do úvahy, že naše poznanie má svoje hranice a že naše dialógy nemôžeme viesť donekonečna. Teda tak ako pri iných ľudských činnostiach, aj pri dokazovaní musí existovať určitá deľba práce, ktorá prispieva k šetreniu vzácnych zdrojov, najmä času.

Mimochodom hodnota procesnej efektivity hrá svoju úlohu aj pri odôvodňovaní defaultných pravidiel distribúcie dôkazného bremena, len je to menej očividné. V sporových konaniach, v ktorých platí prejednacia zásada, musí strana dokazovať skutočnosti spadajúce pod hypotézu tej normy, od ktorej odvodzuje svoj nárok, resp. obranu. Prevažujúcim zdôvodnením tohto nastavenia je odkaz na záujem procesnej strany.Lavický (n 3) 149. ²⁶⁾ Tento dôvod však nadobúda váhu iba na pozadí heuristiky, podľa ktorej individuálne záujmy dokáže najlepšie chrániť ten, o koho záujmy ide. Vlastný záujem je to, čo poháňa procesnú stranu k čo najefektívnejšiemu procesnému správaniu, teda aj dokazovaniu.Dôležitosť procesnej hodnoty efektivity podčiarkuje aj fakt, že v žiadnom dialógu nie sú predmetom dokazovania všetky tvrdenia, ktoré rečníci predkladajú. Ako sme spomenuli už predtým, každý dialóg vychádza aj zo súboru tvrdení, ktorých platnosť sa iba dobromyseľne predpokladá. Petar Bodlović trefne poznamenáva, že tieto predpoklady – vyvrátiteľné prezumpcie – potrebujeme z toho dôvodu, že v opačnom by dialóg mohol skĺznuť do regresívnej argumentácie ad infinitum, v ktorej by jeden rečník od druhého neproduktívne žiadal stále nové a nové dôkazy.Petar Bodlović, ‘Dialogical Features of Presumptions: Difficulties for Walton´s New Dialogical Theory’ (2017) 31 Argumentation 3, 11. ²⁷⁾ V teórii argumentáciePozri napr.: Douglas Walton, ‘Burden of Proof in a Modified Hamblin Dialogue System’ (2011) 31 Informal Logic 4, 294. ²⁸⁾ ako aj v civilnom procesePodľa § 186 ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že „súd vychádza zo hodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti“.²⁹⁾ sa často pracuje s domnienkou, že za preukázané sa považuje to, na čom sa účastníci dialógu, resp. strany procesu, dohodli.

Vplyv potreby efektívnej deľby epistemickej práce na distribúciu dôkazného bremena azda najlepšie vidieť na dialektickom statuse súdobého vedeckého poznania. V dialógoch, ktorých hlavým cieľom je odhaľovanie pravdy či rozširovanie poznania, sa zvyčajne automaticky prezumuje, že výsledky súdobého vedeckého skúmania sú pravdivé, a preto ich ani netreba dokazovať. Naopak bremeno dôkazu nesie ten, kto týmto výsledkom protirečí: „V mene efektívnosti by sme sa nemali zaoberať šokujúcim, kontroverzným alebo nepravdepodobným tvrdením, ak mu chýba nejaký príbeh o tom, prečo si zaslúži našu pozornosť. Skutočnosť, že nejaké tvrdenie vykazuje uvedené znaky, funguje nevyhnutne ako prima facie dôkaz proti nemu samému.“Aijaz, McKeown-Green a Webster (n 24) 277. ³⁰⁾ Bolo by mrhaním zdrojov, ak by sa súdobé vedecké poznanie muselo nanovo preukazovať v každom jednom dialógu, ktorý z neho vychádza. Uvedené platí, aj keď z času na čas sa vedecká paradigma zdieľaná mnohými učenými ľuďmi zrúti pod ťarchou prevratného objavu jedného génia.

Prezumpcia správnosti súdobého poznania nestojí len na dôvere v zabehnuté vedecké procedúry, ale aj na jednoduchej myšlienke, podľa ktorej, ak sú kognitívne kapacity vo vedeckej komunite rozložené približne rovnomerne, potom šanca, že je v omyle väčšina, je nižšia ako šanca, že je sa mýli menšina alebo jednotlivec. Aj keď väčšinová zhoda vedeckej komunity nie je dostatočným dôvodom pre správnosť vedeckého tvrdenia, je to dostatočný dôvod na to, aby sa jeho správnosť aspoň predpokladala.

Ľudia veriaci na „voľný trh myšlienok“, v ktorom víťazí pravda nad omylom či klamstvom,Myšlienku voľného trhu myšlienok na obhajobu slobody prejavu použil Oliver Wendell Holmes v odlišnom stanovisku k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Spojených štátov Abrams v United States, 250 U.S. 616 (1919).³¹⁾ môžu pripísať takýto dialektický status aj všeobecne známym faktom zdieľaným v širokej laickej populácii. Ak slobodná diskusia z dlhodobého hľadiska generuje pravdu, potom to, čo je v spoločnosti zdieľané ako všeobecne známy fakt, by malo byť chránené prezumpciou správnosti. Bremeno dôkazu preto nesie ten, kto chce tieto všeobecne zdieľané fakty spochybňovať.

Prezumpcia správnosti súdobého poznania, či už vedeckého alebo laického, sa niekedy zamieňa za všeobecnejšiu prezumpciu správnosti status quo, ktorá okrem poznania pokrýva aj inštitúcie.Pozri napr. Charles Leonard Hamblin, Fallacies (Methuen & Co Ltd. 1970) 172. Mimochodom, na tejto prezumpcii stojí aj odôvodnenie distribúcie dôkazného bremena v nesporových konaniach ovládaných vyšetrovacou zásadou. Pozri bližšie: Lavický (n 3) 150–152. ³²⁾ Takáto naširoko rozkročená prezumpcia je však odôvodnená nielen čisto procesne, potrebou efektívnej deľby epistemickej práce, ale aj ideologicky, uprednostnením konzervativizmu pred konkurenčným politickými ideológiami. A to vnáša do distribúcie dôkazného bremena určitú formu zaujatosti.

Totiž kým sa určité poznanie rozšíri a ustáli, je predmetom kritického posudzovania, či už na vedeckých sympóziách alebo na „voľnom trhu myšlienok“. Z tohto dôvodu vedie rozšírenosť a ustálenosť poznania k jeho prezumptívnej správnosti. Paralela s politickými a právnymi inštitúciami existuje len do tej miery, do ktorej predpokladáme, že inštitúcie môžu byť kriticky testované v podobnom duchu ako poznanie. Tento predpoklad azda obstojí v tých spoločnostiach, v ktorých sú ekonomické a politické príležitosti medzi jej jednotlivými členmi, prípadne triedami, rozložené relatívne rovnomerne a v ktorej sú ľudia vo všeobecnosti ochotní existujúce inštitúcie kriticky posudzovať. Ak však takáto konštelácia pomerov v spoločnosti neexistuje, potom rozšírenosť a ustálenosť inštitúcií nemusí byť známkou toho, že obstáli v skúške času, ale len toho, že propagujú záujmy mocnejších. Otroctvo či patriarchát by nikdy nemali mať dialektickú výhodu prezumptívnej správnosti len preto, že v určitej spoločnosti sú či boli rozšírené a ustálené.Argument proti prezumptívnej správnosti inštitúcií sa dá do určitej miery použiť aj voči prezumptívnej správnosti poznania, osobitne toho laického. Slobodný trh myšlienok je tiež deformovaný spoločenským nerovnosťami a v súčasnosti aj algoritmami sociálnych sietí. ³³⁾ Čo sa týka politických a právnych inštitúcií, uprednostnenie status quo pred zmenou je skôr morálnou ako ekonomickou voľbou.Juha Räikka, ‘Global Justice and the Logic of the Burden of Proof’ (2005) 36 Metaphilosophy 1, 233.³⁴⁾

Napokon v debatách o zavádzaní nových technológií do praxe sa preferencia status quo pred inováciou presadzuje pomocou tzv. princípu predbežnej opatrnosti (precautionary principle). Tento princíp hovorí, že ak existuje riziko, že nová technológia spôsobí nenapraviteľné škody, pričom o tejto otázke neexistuje vedecký konsenzus, potom by sa technológia zaviesť nemala.‘Precautionary Principle’ (EUR-Lex) <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/TXT/?uri=LEGISSUM:precautionary_principle> cit. 31. 3. 2025.³⁵⁾ Tento princíp presúva dôkazné bremeno na inovátorov, ktorí by mali preukázať, že riziko plynúce z inovácie je zanedbateľné. V dialógoch o biotechnológiách je však extrémne náročné toto bremeno uniesť, pretože každá nová biotechnológia je potenciálne škodlivá a z uvedeného princípu nie je jasné, aké riziko škodlivosti je ešte akceptovateľné.Van den Belt a Gremmen (n 25) 105. ³⁶⁾

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že princíp predbežnej opatrnosti je odôvodnený efektívnou deľbou epistemickej práce. Keďže svet bez navrhovanej inovácie je nám dôverne známy, zatiaľ čo svet, v ktorom inovácia zavedená je, možno len s určitou pravdepodobnosťou predvídať, v záujme šetrenia zdrojov by mal bremeno dôkazu niesť inovátor. Aplikácia princípu predbežnej opatrnosti však má i svoje náklady, keďže funguje ako zábrana nielen voči potenciálnym škodám, ale aj voči potenciálnym prínosom. Ven Den Belt a Gremmen presvedčivo argumentujú, že v debate o biotechnológiách si musíme všímať nielen riziko omylu, že sa do obehu pustí škodlivá technológia, ale aj riziko omylu, že sa do obehu nepustí tá prínosná. Medzi týmito dvoma rizikami je potrebné robiť kompromisy – ak znížime riziko prvého omylu, nevyhnutne zvýšime riziko toho druhého. Nastavovanie prípustnosti týchto rizík sa teda javí skôr ako hodnotová než expertná otázka.Ibidem, 120–121. ³⁷⁾ Napokon preferencia skutočného sveta aj s jeho nedostatkami pred potenciálne lepším svetom bez nedostatkov je esenciou moderného konzervatívneho myslenia.„Byť konzervatívny teda znamená dávať prednosť dobre známemu pred neznámym, vyskúšanému pred nevyskúšaným, faktom pred tajomstvami, skutočnému pred možnému, obmedzenému pred neobmedzeným, blízkemu pred vzdialeným, dostatočnému pred nadbytočným, vyhovujúcemu pred dokonalým, smiechu v prítomnom okamihu pred utopickou blaženosťou. Dôverným vzťahom a lojálnym zväzkom sa dáva prednosť pred lákadlami výhodnejších spojenectiev; získať a zväčšiť bude menej dôležité ako uchovať, kultivovať a radostne užívať; smútok, ktorý spôsobí strata, bude silnejší ako vzrušenie vyvolané novotou či prísľubom. Byť konzervatívny znamená vyrovnať sa s vlastným osudom, žiť na úrovni vlastných prostriedkov, uspokojiť sa s nedostatkom väčšej dokonalosti, ktorý patrí k človeku a jeho pomerom. U niektorých ľudí ide o skutočnú voľbu; u iných je to dispozícia, ktorá sa viac či menej často prejavuje v ich preferenciách a averziách a sama osebe nie je niečím, čo si zvolili alebo obzvlášť kultivovali.“ Michael Oakeshott, Racionalismus v politice (Oikoymenh 2019) 150. ³⁸⁾

To, že je distribúcia dôkazného bremena pomocou princípu predbežnej opatrnosti vychýlená v prospech konzervatívnej ideológie, je popis, nie kritika. Ako si ukážeme v nasledujúcej časti tohto článku, takéto vychyľovanie na základe ideologických alebo hodnotových preferencií, osobitne v dialógoch s praktickými dopadmi, nie je ojedinelé.

4. Distribúcia dôkazného bremena ako nástroj ochrany spoločenských hodnôt

Záver Van Den Belta a Gremmena, že pri distribúcii dôkazného bremena v dialógoch o biotechnológiách by sa mali vyvažovať dve riziká – riziko omylu, že sa do obehu pustí škodlivá technológia ako aj omylu, že sa do obehu nepustí technológia prínosná – vychádza aj z reflexie dôkazného bremena v trestnom procese.Van den Belt a Gremmen (n 25) 113.³⁹⁾

Pri úprave tohto bremena totiž zákonodarca taktiež vychádza z predpokladu, že justičný systém môže generovať dva typy omylov – buď súd odsúdi nevinného človeka alebo oslobodí človeka vinného. V právnom štáte sa pritom prvý omyl hodnotí ako oveľa väčšie zlyhanie než omyl druhý, čo ikonicky vyjadril už Blackstone, keď povedal, že je lepšie oslobodiť desiatich zločincov ako odsúdiť jedného nevinného. Omyl spočívajúci v odsúdení nevinného totiž dopadá v kondenzovanej podobe na plecia konkrétneho jednotlivca, zatiaľ čo omyl spočívajúci v oslobodení vinného znáša v rozriedenej podobe celá spoločnosť.Porovnaj Frederick Schauer, Free Speech: A Philosophical Enquiry (Cambridge University Press 1982) 137–138.⁴⁰⁾ Je to teda preferencia liberálnych hodnôt individualizmu a slobody, ktorá stojí v pozadí špecifickej distribúcie dôkazného bremena v rámci trestného procesu, kde platí prezumpcia neviny a zásada in dubio pro reo.Porovnaj: Alex Stein, ‘Constitutional Evidence Law’ (2008) 61 Vanderbilt Law Review 1, 70–71. ⁴¹⁾

Hodnotové preferencie môžu vychyľovať dôkazné bremeno v prospech či neprospech jednej strany kontroverzie aj v rýdzo teoretických dialógoch. Takýto presun bremena považoval za legitímny napríklad Immanuel Kant, ktorý v debate proti Mosesovi Mendelssohnovi obhajoval názor, že k morálnej dokonalosti sa dokáže približovať nielen človek ako indivíduum, ale aj ľudstvo ako rod. Kant sa pokúša o presun dôkazného bremena na oponenta takýmto spôsobom:

„Keďže ľudský rod neustále napreduje vo vzťahu ku kultúre ako svojmu prirodzenému cieľu, pokrok k lepšiemu je prítomný aj vo vzťahu k morálnemu cieľu jeho existencie; môže byť tu atam prerušený, ale nikdy nemôže byť zastavený. Tento predpoklad nemusím dokazovať; ten, kto musí dokazovať, je protivník. Spolieham sa totiž na svoju vrodenú povinnosť, na povinnosť každého člena poriadku stvorenia pôsobiť na potomstvo tak, aby sa neustále zlepšovalo (možnosť takéhoto zlepšenia teda treba predpokladať), a že zároveň táto povinnosť sama môže zákonitým spôsobom prechádzať z jedného člena poriadku stvorenia na druhého.“Immanuel Kant, Studie k dějinám a politice (Oikoymenh 2013) 97–98.⁴²⁾

Bez ohľadu na meritum tohto sporu vzhľadom na našu hlavnú tému je najzaujímavejšie to, ako Kant považuje ním zastavané tvrdenie za natoľko morálne naliehavé („spolieham sa na svoju vrodenú povinnosť“), že jeho správnosť automaticky prezumuje a predkladanie dôkazov prenecháva na oponenta. Nie je férové, ak takýto presun dôkazného bremena žiada jeden rečník od druhého v rámci dynamiky prebiehajúceho dialógu. Otázka však znie, prečo by sa na redistribúcii bremena (zo statického hľadiska) nemohla vopred dohodnúť spoločnosť v záujme ochrany hodnôt, princípov, názorov či postojov, ktoré považuje za dôležité.

Pri bližšom skúmaní sa zdá, že hlavnou úlohou niektorých ústavných princípov je práve takáto redistribúcia dôkazného bremena. Pozrime sa na konštitutívne princípy liberálnej demokracie: rovnosť a slobodu.

Princíp rovnosti sa zvykne považovať za kardinálnu zásadu spravodlivosti napriek (alebo práve vďaka) tomu, že je čisto formálny. To si všimol už Hans Kelsen, ktorý ho z tohto dôvodu vykázal z ríše etiky do ríše logiky:

„Princíp rovnosti ako princíp spravodlivosti znamená len to, že ak sa s A má zaobchádzať určitým spôsobom a B sa rovná A, vyplýva z toho, že s B sa musí zaobchádzať rovnako. Vopačnom prípade by došlo k logickému rozporu; princíp totožnosti by bol porušený a idea jednoty systému by bola zničená. Redukovať ideu spravodlivosti na ideu rovnosti alebo jednoty poriadku neznamená nič viac a nič menej ako nahradiť etický ideál ideálom logickým.“Hans Kelsen, General Theory of Law and State (Transaction Publishers 2006) 439–440.⁴³⁾

Keď ústava hovorí, že všetci sme si rovní, neznamená to, že každý subjekt práva má presne ten istý právny status, rovnaký súbor subjektívnych práv a povinností, ako ostatné subjekty. Ľudia a organizácie sa líšia vo svojich schopnostiach, potrebách, pomeroch, príležitostiach, spoločenských rolách, preferenciách a pod. Ak by právo všetky tieto rozdiely ignorovalo a vždy bolo adresované len „každému“, princíp rovnosti by spoločenskú nerovnosť len prehlboval. Ústrednou témou v rámci diskusií o spravodlivosti preto je, ktoré z týchto odlišností by sa mali v práve reflektovať a ktoré naopak ignorovať. Otázku nevyvoláva, ako by mohol naznačovať Kelsenov citát, či dať dvom subjektom rovnaký právny status, ak už sme sa raz zhodli na tom, že sú v relevantnom aspekte rovnakí („B sa rovná A“).

Funkcia princípu rovnosti preto nie je čisto logická, nejde len o logický predpoklad, na základe ktorého môžeme zisťovať, či sa v určitom normatívnom systéme nachádza logické protirečenie. Ide o predpoklad dialektický, ktorý v diskusiách o spravodlivosti určuje, kto nesie dôkazné bremeno. Na základe tohto princípu sa totiž predpokladá rovnosť všetkých ako východiskový stav, ktorý netreba dokazovať, naopak, dokazovať musí vždy ten, kto navrhuje, aby sa s určitými kategóriami osôb zaobchádzalo odlišne. Dokazovať nemusí ten, kto chce priznať určité právo všetkým ľuďom, ale ten, kto ho chce priznať len, povedzme, heterosexuálnym párom. Formálne poňatý princíp rovnosti však nediktuje, ako tieto diskusie musia nakoniec dopadnúť. Je zrejmé, že výsledok debaty môže byť iný v homofóbnej spoločnosti ako v tej, kde sú homofóbne predsudky skôr ojedinelé.Porovnaj napr. John Corvino, ‘Homosexuality and the PIB Argument’ (2005) 115 Ethics 3, 512. ⁴⁴⁾

Takúto dialektickú funkciu plní aj všeobecný princíp slobody. V ústavnom práve platí, že „každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané“, takže v prípade sporu o to, či nejaká súkromná osoba bola oprávnená vykonať určitý skutok, musí dokazovať ten, kto tvrdí, že oprávnená nebola, nie ten, kto tvrdí opak. V legislatívnej rozprave nesie zasa bremeno dôkazu ten, kto navrhuje obmedziť slobodu občanov, nie ten, kto tvrdí, že miera občianskej slobody by mala ostať zachovaná. Ak všeobecnú slobodu občanov pokrýva niektoré z ich základných práv, potom jej obmedzovanie možno tematizovať v rámci testu proporcionality ako povinnosť predkladateľa zákona dokázať, že dotknutá sloboda sa obmedzuje v záujme dosiahnutia nejakého legitímneho cieľa a iba v nevyhnutnej miere. Oponent návrhu na druhej strane nemusí dokazovať, že táto sloboda je hodná zachovania v čo najväčšom rozsahu.

Pre spresnenie treba doplniť, že všeobecný princíp slobody nie je to isté ako Millov princíp škody.Porovnaj napr. Simon Reader, The Ethics of Choosing Children (Palgrave Macmillan 2017) 11.⁴⁵⁾ Princíp škody stanovuje, že legitímne možno zakázať iba také konanie, ktoré škodí druhým, teda nie také, ktoré škodí samotnému konajúcemu alebo ktoré iba poburuje väčšinovú mienku. Princíp škody preto stanovuje nielen to, že dôkazné bremeno nesie navrhovateľ obmedzenia slobody, ale aj to, že navrhovateľ ho dokáže uniesť, len ak predostrie určitý typ argumentu. V kontraste s tým princíp slobody ostáva otvorený aj konzervatívnejšie ladeným argumentom, napr. že slobodu možno za určitých okolností obmedziť aj v záujme ochrany morálky alebo v záujme samých nositeľov slobody. Ak by sme mienili distribúciu dôkazného bremena od liberálnej ideológie odpojiť úplne, mohli by sme sa pokúsiť princíp slobody nahradiť všeobecnou kategóriou dobra: v normatívnych dialógoch o tom, ako sa má konať alebo aké opatrenie sa má prijať, treba zdôvodňovať (justifikovať) to, čo dobro zmenšuje, a nie to, čo ho uchováva alebo zväčšuje.

Niektorí autori si však myslia, že princípy slobody a rovnosti nie sú len akýmsi náhodným ideologickým nánosom, ktorý si možno z našej argumentácie kedykoľvek odmyslieť. Napríklad Robert Alexy, prominentný predstaviteľ diskurzívnej teórie, je presvedčený, že tieto princípy sú nevyhnutným predpokladom akejkoľvek diskurzívnej praxe, nielen tej odohrávajúcej sa v kontexte liberálnej demokracie. Totiž už samotným faktom, že sa s druhými ľuďmi zapájame do diskurzu, mlčky uznávame, že títo ľudia majú slobodu a že sú nám rovní.Robert Alexy, Law, ‘Morality, and the Existence of Human Rights’ (2012) 25 Ratio Juris 1, 11–12. Pravda, tento predpoklad je skôr pragmatický ako logický. Ak jeden človek argumentuje druhému, že je otrokom, môže byť nanajvýš performatívne inkonzistený. Totiž ak by bola pravda to, čo odôvodňuje, bolo by to v rozpore s tým, že to vôbec odôvodňuje, pretože otroci sú veci, ktoré nemôžu vystupovať v roli diskurzívnych partnerov.⁴⁶⁾ Že zdôvodňovať má ten, kto navrhuje rozdielne zaobchádzanie alebo obmedzenie slobody, a nie ten, kto je za rovnosť a slobodu, vyplýva teda už zo samotného faktu, že oná medziľudská interakcia má podobu zdôvodňovania. Sloboda a rovnosť možnože nie sú nejakými „vonkajšími“ hodnotami, ktoré do našich dialógov vtláča spoločenské prostredie, ale ide o hodnoty, ktoré implicitne vypývajú z toho, že medzi sebou dialógy vôbec vedieme.    

Záver

Znášanie dôkazného bremena je prejavom konverzačnej spolupráce a aj obyčajnej slušnosti. Predpokladom plnenia tohto záväzku je však to, aby bolo dôkazné bremeno distribuované adekvátne. Pravidlo, podľa ktorého dokazuje ten, kto niečo tvrdí, má celú radu výnimiek. Tie môžu byť odôvodnené buď „vnútro-procesne“, potrebou efektívnej deľby epistemickej práce medzi účastníkmi dialógu, alebo odkazom na „vonkajšie“ spoločenské hodnoty, konkrétne potrebou ich ochrany v prostredí, v ktorom dialóg prebieha.

Dôkazné bremeno v dialógoch o práve je distribuované aj pomocou niektorých ústavných princípov, ktoré sa na povrchu javia ako čisto hmotnoprávne ustanovenia. Napríklad princíp rovnosti prezumuje ako správne rovnaké zaobchádzanie so všetkými, takže dôkazné bremeno musí niesť ten, kto navrhuje, že s určitou kategóriou subjektov sa má zaobchádzať odlišne. Princíp slobody zasa prezumuje ako správne, aby súkromné osoby požívali čo najväčšiu mieru slobody, takže dôkazné bremeno nesie ten, kto chce túto slobodu obmedziť. Takouto distribúciou dôkazného bremena sa regulatívna funkcia uvedených princípov vyčerpáva.