353 0

Úvod

Cieľom článku je priniesť stručný historický prierez v rámci starších dejín s dôrazom na skúmanie možného vecnoprávneho účinku nájomnej zmluvy. Zameriame sa na priblíženie obdobia klasického rímskeho práva, kde má svoj pôvod zásada emptio tollit locatum, teda princíp, podľa ktorého kúpa láme nájom. Neskorší vývoj v rímskom práve, najmä vplyv stredovekých škôl rímskeho práva, túto zásadu obrátil vytvorením veľkého množstva výnimiek, a preto sa v praxi uplatňoval opačný princíp. Vecnoprávny účinok nájmu sa tiež prejavuje priznaním posesórnej či dokonca petitórnej ochrany nájomcu pri rušení jeho pokojnej držby predmetu nájmu. Z toho dôvodu sa budeme venovať analýze postavenia nájomcu voči tretím osobám s ohľadom na to či im bola alebo nebola právnym poriadkom priznaná posesórna a petitórna ochrana. Zároveň sa zameriame na zvecnoprávnenie nájmu v ius commune a na právnu úpravu zásady emptio tollit locatum v moderných kodifikáciách.

Všeobecne

Nájom (locatio condutio) bol v rímskom práve zmluvou, ktorou sa jeden (prenajímateľ) druhému (nájomcovi) zaviazal za peňažnú odplatu k poskytnutiu užívania veci, k vykonaniu určitej práce alebo k určitému výsledku práce, t. j.  hotovému dielu1. Z uvedenej definície je zrejmé, že nájom mal v rímskom práve tri formy, a to (1) nájom veci (locatio conduction rei), (2) nájom pracovnej sily (locatio conductio operarum) a (3) nájom výsledku práce (locatio conductio operis). V rámci skúmania vecnoprávneho účinku nájmu nás bude v ďalšom texte zaujímať výlučne prvá z uvedených foriem nájmu, t. j. nájom veci. Predmetom vecného nájmu (locatio conductio rei) mohli byť nielen veci – hnuteľné a nehnuteľné (spravidla nespotrebiteľné), ale aj práva. Nájomca plodonosnej veci bol označovaný ako colonus a nájomca bytu inquilinus2. Z nájomnej zmluvy vznikali vzájomné záväzky, ktorým zodpovedali žaloby – nájomcova actio conducti a prenajímateľova actio locati, ktoré boli iudicia bonae fidei3. Základnou povinnosťou prenajímateľa (locator) bolo odovzdanie veci nájomcovi (conductor) a jej ponechanie (v detencii) počas trvania doby nájmu4.

V klasickom rímskom práve bol vecný charakter subjektívneho práva vyjadrený z formálneho hľadiska poskytnutím petitórnej ochrany prostredníctvom jednej z vecných žalôb (actiones in rem). Vecné práva môžu byť síce chránené aj prostredníctvom osobných žalôb, t.j. actiones in personam (napr. vlastnícke právo je tiež chránené prostredníctvom deliktuálnej actio legis Aquiliae), ale charakter vymožiteľnosti proti akejkoľvek tretej osobe (erga omnes) im dávajú práve žaloby vecné. Z dôvodu, že nájomca nebol aktívne legitimovaný zo žiadnej z actiones in rem voči tretej osobe, t.j ako detentor nemal priznanú petitórnu ani posesórnu ochranu5, nie je nájom v klasickom rímskom práve charakterizovaný ako vecné právo, ale len ako právo obligačné. V prípade vypudenia z držby bola primárnym prostriedkom ochrany nájomcu žaloba voči prenajímateľovi (actio conducti) na náhradu škody spôsobenej porušením zmluvného záväzku6.

Pokiaľ ide o zmenu vlastníka predmetu nájmu, uvádzajú vo svojej známej učebnici K. Rebro a P. Blaho nasledovné: „Keďže bol nájom obligačným vzťahom medzi prenajímateľom a nájomníkom, ten, kto kúpil vec počas trvania nájmu, nebol povinný ju nechať v užívaní nájomníka podľa zásady, že kúpa ruší nájom (emptio tollit locatum – Kauf bricht Miete)“7. Autori učebnice teda explicitne poukazujú na to, že nájom, práve preto, že bol obligačným vzťahom, pôsobil výlučne inter partes a nemohol predajom prejsť na tretiu osobu, ktorá bola mimo pôvodného kontraktuálneho vzťahu. Ak teda došlo v priebehu trvania náúičjmu k predaju predmetu nájmu, nebol kupujúci povinný zachovať nájom. Ako uvádza L. Heyrovský také neruší se nájemní poměr, zcizí-li pronájemník věc, zvláště prodá-li ji. Ale nabyvatel, jmenovitě kupitel, nebude povinen zachovati poměr nájemný, leč by se byl k tomu zavázal8. Povinnosť zachovať nájom teda podľa uvedeného nemal nadobúdateľ predmetu nájmu ani v prípade, ak by sa k tomu zaviazal. Je však sporné či by v prípade, ak by sa zaviazal kupujúci predávajúcemu, že nájomnú zmluvu zachová, nemal nájomca priamy žalobný nárok voči kupujúcemu zo zmluvy v prospech tretej osoby9. Kupujúci za týchto okolností, bude moci ze svého věcného práva vysaditi nájemníka10. Samotnému nájomcovi ostala opätovne len možnosť žalovať prenajímateľa na náhradu škody, ktorá vznikla porušením zmluvného záväzku11.

Čisto obligačná ochrana nájomcu viedla k formulácii zásady „Kauf bricht Miete“, t. j. kúpa láme nájom. Formulácia tejto zásady nie je celkom presná. Nájom nezanikal priamo uzatvorením kúpnej zmluvy, ale až odovzdaním predmetu nájmu, resp. kúpy kupujúcemu. Až reálne odovzdanie predmetu kúpy a prevod vlastníckeho práva znemožňuje prenajímateľovi plnenie jeho povinností podľa nájomnej zmluvy, a to najmä umožniť užívať, požívať vec a zaručiť nerušený výkon týchto práv (uti frui praetare licere), a zároveň týmto vystavuje nájomcu riziku, že bude z užívania veci vylúčený kupujúcim12. Presnejšie možno uviesť, že nájomný vzťah ako obligačný vzťah medzi nájomcom a prenajímateľom v klasickom rímskom práve nezanikol, avšak v dôsledku predaja nedošlo k zmene subjektu na strane prenajímateľa, ako je tomu v našom súčasnom slovenskom právnom poriadku. Obligačný vzťah existoval ďalej a nájomca mal voči prenajímateľovi práve z titulu existujúceho nájomného vzťahu actio conducti a mohol požadovať od prenajímateľa vrátenie nájomného od momentu evikcie, prípadne mohol požadovať náhradný predmet nájmu a taktiež náhradu na náklady uloženia nábytku v prípade ak išlo o nájom bytu13. Nájom však zanikol vo vzťahu k predmetu nájmu, ktorý prešiel kúpou na nového nadobúdateľa a nájomca prestal byť detentorom vo vzťahu k tejto veci. Emptio tollit locatum teda v skutočnosti nemožno chápať ako „prelomenie nájmu“, ale ako princíp, pri ktorom nájomca nepožíval žiadnu právnu ochranu voči novému vlastníkovi vo vzťahu k predmetu predaja14.

Tendencie zvecnoprávnenia nájmu v klasickom práve

Napriek vyššie uvedenému je možné aj v klasickom štádiu vývoja rímskeho práva pozorovať náznaky zvecnoprávnenia (nem. Verdinglichung) nájmu veci, t.j., že nájom nadobúda fakticky aj keď nie formálne znaky vecného práva. V prvom prípade je to zrejmé z postavenia dediča nájomcu, ktorý sa dostáva dedením paradoxne do lepšieho postavenia ako samotný poručiteľ, t. j. nájomca. Paulus vo svojom komentári k prétorskému ediktu z dôvodu, že dedič je zodpovedný za veci nachádzajúce sa u poručiteľa z titulu ručného zálohu (pignus), výpožičky alebo úschovy, priznáva dedičovi právne prostriedky na ich vymoženie od tretích osôb, a to aj keď na rozdiel od záložného veriteľa pri ručnom zálohu nemá vypožičiavateľ ani uschovávateľ žiadnu žalobu zodpovedajúcu vecnej Publiciánskej žalobe (t.j. reipersekutórnu žalobu).15 Inými slovami aj keď vypožičiavateľ, uschovávateľ a analogicky aj nájomca mali len obligačný nárok voči požičiavateľovi, ukladateľovi a prenajímateľovi, ich dedičia mali cez hereditatis petitio nárok aj voči tretím osobám, pokiaľ samozrejme mal poručiteľ právo k veci. Formálne je to odôvodnené práve zodpovednosťou dediča, resp. ručením za nebezpečenstvo (periculum ad heredem pertinet), čo je ale zvláštne, lebo rovnakú zodpovednosť za nesplnenie záväzku mal predsa aj sám poručiteľ. Táto nekonzistentnosť medzi vecnoprávnym postavením nájomcu a dediča nájomcu býva vysvetľovaná konzervativizmom právnikov rímskeho klasického obdobia, ktorí neboli ochotní priznať nájomcovi vecnoprávnu ochranu, ale pod rúškom hereditatis petitio takúto ochranu priznali jeho dedičom.16

Druhým okruhom právnych vzťahov, z ktorých je zrejmé zvecnoprávnenie nájmu v rímskom klasickom období, sú deliktuálne žaloby. V prípade zničenia alebo odňatia veci nie je z deliktuálnych žalôb aktívne legitimovaný akýkoľvek oprávnený, ale len ten, ktorý má k takejto veci právo. V prípade najširšie koncipovanej deliktuálnej žaloby známej klasickému právu – žaloby z Akvíliovho zákona (actio legis Aquiliae), sa bežne v odbornej literatúre uvádza, že aktívne legitimovaným bol vlastník poškodenej veci, pričom v neskoršom období sa ochrana priznávala aj iným vecne oprávneným (ako napr. záložnému veriteľovi či užívateľovi, t.j. ususfruktuárovi) a tiež dobromyseľnému držiteľovi.17 Celsus však podľa Ulpiána uvádza príklad, že ak vysejem mätonoh (lat. lolium) alebo divý ovos (lat. avena) medzi obilie iného a tým obilie znečistím, nemusí vlastník postupovať len cez interdikt vi aut clam, ale môže postupovať, ak je pole prenajaté aj in factum cez lex Aquilia; pokiaľ tak postupuje nájomca, musí sa mu tento zaručiť (cavere), že viac nebude žalovať a prirodzene že ani vlastník ho nebude rušiť.18 Z uvedeného fragmentu vyplýva, že existovali situácie, keď aktívne legitimovaný z actio legis Aquiliae bol aj nájomca, a to napriek tomu, že nemal k prenajatej veci vecné právo. Aj keď Ulpián aktívnu legitimáciu nerozširuje aj na vypožičiavateľa, Paulus mu v inom fragmente zase priznáva aktívnu legitimáciu zo žaloby na náhradu škody spôsobenej štvornohým zvieraťom (actio de pauperie), a to ako keby bol vypožičiavateľ oprávneným z vecného práva.19

V prípade, ak susednému pozemku hrozila škoda pre vadu budovy, prétor mohol na návrh ohrozeného zaviazať vlastníka budovy, aby poskytol zábezpeku vo forme stipulačného sľubu (cautio damni infecti). Týmto ohrozeným, t.j. oprávneným žiadať zábezpeku, je opätovne podľa autorov štandardnej učebnice K. Rebra a P. Blaha prirodzene vlastník a okrem neho aj ususfruktuár, záložný veriteľ a superficiár, t.j. všetky osoby, ktoré majú vecné právo k veci.20 Napriek tomu však Ulpián cituje názor Labea, podľa ktorého má byť kaucia daná okrem susedov rozhodne aj ich nájomcom a manželkám nájomcov a tým, ktorí sa s nimi zdržiavajú.21 Nájomca a dokonca jeho manželka tak opätovne môžu žalobne postupovať voči tretej osobe s ktorou nie sú v žiadnom osobitnom kontraktuálnom vzťahu, čo je nepochybne znak vecných práv.

V prípade krádeže vecí je aktívne legitimovaný z actio furti na náhradu hodnoty veci okrem vlastníka veci podľa Ulpiána aj každý, komu je daná vec na jeho nebezpečenstvo, teda aj vypožičiavateľovi, nájomcovi, ako aj záložnému veriteľovi pri ručnom zálohu, čo kontrastuje s reipersekútornou condictio furtiva, z ktorej je aktívne legitimovaný len vlastník veci.22 Nájomca mal aktívnu vecnú legitimáciu, ale len v prípade, ak bola vec ukradnutá z jeho nedbanlivosti, inak mal túto žalobu vlastník.23 Obdobne bol nájomca aktívne legitimovaný zo žaloby z lúpeže (actio vi bonorum raptorum) podobne ako vypožičiavateľ, záložný veriteľ alebo uschovávateľ, lebo patril medzi osoby, ktoré majú záujem na tom, aby im vec nebola odcudzená (ut intersit mea eam non auferri) resp. ulúpená (ut intersit mea non rapi).24 Táto aktívna legitimácia však nie je založená len na princípe zodpovednosti za vec, lebo v inom fragmente Pomponius (stotožňujúc sa s názorom Quinta Mucia) popiera, že by zlodej, ktorému bola odcudzená vec, mal aktívnu legitimáciu zo žaloby voči druhému zlodejovi, a to napriek tomu, že bude vlastníkovi žalujúcemu z condictio furtiva zodpovedať za jej hodnotu,25 t.j. má právny záujem na vydaní veci, resp. náhrady jej hodnoty. Na to, aby osoba mala aktívnu legitimáciu, musí mať právny záujem z poctivého dôvodu (honesta ex causa interest). Nájomca takýto dôvod má a jeho právo aj keď je formálne len obligačného charakteru, ho oprávňuje na deliktuálne žaloby z krádeže a lúpeže voči tretím osobám.

Tretím okruhom vzťahov, z ktorých je možné pozorovať zvecnoprávnenie nájmu, je aktívna legitimácia nájomcu k posesórnym prostriedkom ochrany držby. V klasickom období boli hlavným prostriedkom ochrany držby držobné interdikty, teda príkazy alebo zákazy slúžiace na predbežné riešenie sporu vydávané prétorom. Aktívnu legitimáciu pri väčšine interdiktov mal posledný bezvadný držiteľ (okrem interdiktu de vi armata, pri ktorom prétor nepripustil námietku vadnej držby a ochrana bola najširšia). Nájomca ju však vzhľadom na to, že nebol riadnym držiteľom, ale len detentorom veci, nemal. V súvislosti s rekuperačnými interdiktmi de vide vi armata síce Ulpián pripúšťa, že aktívne legitimovaní môžu byť aj naturálni držitelia, na ktorých sa tiež tieto interdikty vzťahujú,26 hneď však v nasledujúcom paragrafe uvedeného fragmentu tvrdí, že ich nájomca napriek vyššie uvedenému na rozdiel od manželky, ktorej bola vec daná manželom nemá.27 Inú mienku však prezentujú Marcellus a Papinián.

Marcellus v 19. knihe svojich Digest opisuje prípad, keď nájomca toho, komu prenajímateľ predal pozemok a ktorý bol poslaný na uchopenie držby, nepustil do držby. Následne bol tento nájomca vypudený násilne z držby treťou osobou. Otázka bola, kto má interdikt unde vi28 (quis haberet interdictum unde vi)? Marcellus odpovedal, že nezáleží na tom či nájomca nepustil vlastníka chcejúceho vstúpiť alebo kupujúceho, ktorému vlastník prikázal odovzdanie držby. Teda nájomcovi prislúcha interdikt unde vi (voči tretej osobe) a nájomca bude podobne zaviazaný interdiktom prenajímateľovi, ktorý bude považovaný za vypudeného vtedy, keď neodovzdal držbu kupujúcemu, ak tak neurobil zo spravodlivého a riadneho dôvodu.29 Kupujúci nikdy nenadobudol držbu, preto mu neprislúchal interdikt unde vi, ktorý mohol využiť len prenajímateľ, ktorý bol považovaný za vypudeného v momente, keď nájomca nepustil kupujúceho na pozemok. Podstatným je pre nás však uvedený fragment z dôvodu, že priamo priznáva nájomcovi aktívnu legitimáciu z interdiktu unde vi voči tretej osobe.

Podobnú otázku riešil aj Papinián v 26. knihe svojich Quaestiones. V tomto prípade prenajímateľ predal pozemok, ktorý prenajímal a prikázal kupujúcemu ísť uchopiť uprázdnenú držbu. Kupujúcemu nájomca zabránil vo vstupe a následne sa kupujúcemu (na rozdiel od Marcellovho prípadu) násilne podarilo vypudiť nájomcu z držby. Otázka bola ohľadom použitia interdiktu unde vi. Bolo rozhodnuté, že interdikt prislúcha predávajúcemu proti nájomcovi, pričom nezáleží či nepustil predávajúceho alebo iného poslaného z jeho vôle vstúpiť do držby. Držba sa totiž nepokladala za uvoľnenú (t.j. stratenú) skôr, ako bola odovzdaná kupujúcemu, lebo o nikom sa nepredpokladá, že má úmysel stratiť držbu pre kupujúceho, kým nebola kupujúcim získaná. Proti kupujúcemu, ktorý voči nájomcovi použil silu, má nájomca interdikt, lebo pozemok nebol držaný ním, ale predávajúcim, ktorému bola držba násilne odňatá. Bola nastolená otázka, či je treba pomôcť kupujúcemu, ak potom násilne vypudil nájomcu z vôle predávajúceho. Papinián odpovedal, že netreba pomáhať tomu, kto na seba vzal vykonanie nedovoleného príkazu (mandatum illicitum).30 Kupujúci tak podľa Papiniána nemá v takomto prípade aktívnu vecnú legitimáciu z interdiktu unde vi voči nájomcovi, pričom nájomca má aktívnu vecnú legitimáciu z tohto interdiktu voči kupujúcemu, ktorý ho násilím vyhnal z držby. Tento fragment nepriznáva nájomcovi ochranu voči tretej osobe, ale dokonca voči osobe kupujúceho, ktorý ho násilne vypudil z držby.

Nájomca bol podľa všetkého aktívne legitimovaný aj z reštitučného interdiktu quod vi aut clam, ktorým sa spravidla vlastník alebo iný vecne oprávnený domáhal odstránenia uskutočnenej zmeny na pozemku a náhrady všetkej tým spôsobenej škody, pokiaľ zmena nastala napriek zákazu oprávneného (t.j. vi) alebo bez oznámenia tejto zmeny ak bolo možné odpor oprávneného predvídať (t.j. clam).31 Typicky išlo o škody spočívajúce napríklad vo vybudovaní alebo zbúraní stavby, vyklčovaní stromov, navození hliny alebo uskutočnení výkopov na pozemku. Vo vzťahu k aktívnej legitimácii Ulpián cituje mienku Juliána, ktorý na otázku komu prináleží interdikt (cui competit interdictum) odpovedá, že tomu, komu záleží na tom, aby práca nebola vykonaná (cuius interfuit opus non fieri).32 Venuleius dokonca explicitne hovorí, že aj nájomca a ususfruktuár sú pripustení k tomuto interdiktu vo vzťahu k plodom, ale vo vzťahu k ďalším nárokom vlastník.33

Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že nájomca aj v klasickom rímskom práve nadobúdal v niektorých prípadoch postavenie akoby oprávneného z vecného práva. Tento vývoj smerujúci k zvecnoprávneniu bol však v rímskom práve dokončený len v prípade dvoch osobitných typov nájmu. Prvým bol nájom budovy postavenej na pozemku iného, ktorý vznikol povolením výstavby na štátnych či obecných pozemkoch a následným užívaním týchto stavieb ako aj samotného pozemku za pravidelnú úročnú odplatu (solarium). Akceleráciou právneho vývoja v tomto prípade bol veľký nárast obyvateľstva v samotnom Ríme a s ním spojená bytová kríza. Keďže v Ríme bolo len veľmi ťažké nájsť voľnú stavebnú pôdu, prétor začal poskytovať pravidelnú ochranu tomu, kto fakticky držal a užíval stavbu ako nájomca (t.j. superficiár) v medziach nájomnej zmluvy, prostredníctvom osobitného interdiktu (interdictum de superficiebus) vytvoreného podľa interdictum uti possidetis a faktických žalôb koncipovaných na podklade reivindikačnej žaloby.34 V poklasickom práve sa tento vývoj dokončil a Justinián už udeľuje superficiárovi riadne actiones in rem.

Druhým z osobitných typov nájmu bol nájom založený na tzv. vektigálnom práve. Osobe, ktorej bol prenajatý pozemok od obce navždy alebo na veľmi dlhú dobu (100 rokov a viac) s tým, že pokiaľ bude platiť nájomné (vectigal), nesmie byť pozemok (ager vectigalis) odňatý ani nájomcovi a ani jeho dedičom, bola poskytnutá prétorská actio in rem koncipovaná na podklade reivindikácie proti každému, ktorý zadržiaval pozemok.35 Proti samotnej obci však mohol byť vektigálny nájomca úspešný len ak platil dohodnuté nájomné. Paralelne s týmto vývojom došlo k recepcii gréckej formy dedičného nájmu emphyteusis (ἐμφύτευσις), ktorý začal byť využívaný na cisárskych veľkostatkoch od 2. storočia k obhospodarovaniu pustej pôdy. Obidve formy (staré ius in fundo vectigali v podobe ius perpetuum a teoreticky dočasný, aj keď dlhodobý ius emphyteuticum) začali byť od 4. storočia upravované cisárskym zákonodarstvom, pričom k ich úplnému stotožneniu došlo za Justiniána. Postavenie dedičného nájomcu sa stalo tak silné a rozsiahle, že sa zo všetkých práv k cudzím veciam najviac približovalo vlastníckemu právu, a teda najviac zo všetkých vecných práv vlastnícke právo aj obmedzovalo.

Mimo dedičného práva stavby a dedičného nájmu ako dvoch zvláštnych foriem nájmu36 však rímski právnici nedospeli ku klasifikácii samotného nájmu ako vecného práva. Nájom nebol nikým explicitne uznaný ako vecné právo a nájomcovi nikdy nebola prétorom priznaná žaloba koncipovaná na podklade reivindikácie. Nájomca však tým, že mal k dispozícii deliktuálne žaloby a držobné interdikty proti tretím osobám (znejúce na náhradu škody), nadobúdal postavenie ako kvázi oprávneného z vecného práva, čoho si boli rímski právnici vedomí. Existujú síce rozhodnutia klasických právnikov argumentujúc z neznámych dôvodov proti zvecnoprávneniu nájmu, väčšina však bola za priznanie vyššie spomenutých prostriedkov ochrany proti tretím osobám.37 Dôvod takéhoto postupu nie je nikde explicitne hlbšie rozobratý a väčšina právnikov priznávajúca nájomcovi deliktuálnu a/alebo držobnú ochranu proti tretím osobám ju viac-menej schematicky odôvodňuje prevzatím nebezpečenstva (periculum) nájomcom za vrátenie veci vlastníkovi (Haftungsinteresse, napr. už citovaný Paulus v D. 5.3.19) alebo v právnom záujme nájomcu na užívaní veci (Nutzungsinteresse). Ako už bolo povedané vyššie ani ručenie za vrátenie veci vlastníkovi a ani záujem na užívaní veci však samé o sebe uvedené zvecnoprávnenie nespôsobujú, lebo vadný držiteľ nie je vo väčšine prípadov takto chránený.

Záver

Zdá sa teda, že ochrana nájomcu je odvodená od jeho práva vec držať (ktorá je daná aj keď niekto vec drží v dobrej viere smerujúcej k vydržaniu), pričom však len samotný záväzkovo právny dôvod nestačí, ale musí dôjsť aj k samotnému odovzdaniu veci. Samotné uzatvorenie nájomnej zmluvy dáva nájomcovi oprávnenia len voči druhej kontrahujúcej strane (prenajímateľovi) a voči tretím osobám nemôže nedržiaci nájomca postupovať ani keby tieto veci poškodili alebo inak negatívne zasiahli do jeho právom chránených záujmov. Ak však dôjde k odovzdaniu veci na základe zmluvy, nastupujú už spomenuté kvázi-vecnoprávne účinky prejavujúce sa vznikom deliktuálnych a držobných oprávnení voči tretím osobám. To zhrňujúco potvrdzuje Paulus v súvislosti so vznikom aktívnej vecnej legitimácie z actio furti, keď tvrdí, že žalobu z krádeže má ten, v koho záujme je, aby vec nebola ukradnutá (cuius interest non subripi) ak drží z vôle vlastníka, ako (napríklad) ten, komu je vec prenajatá (cui res locata est). Ten však, komu má byť plnené zo stipulácie alebo testamentu aj keď mu záleží (t.j. má právny záujem), nemá žalobu z krádeže (obdobne) ani ručiteľ (qui fideiussit) nájomcu.38 Zvecnoprávnenie nájmu je teda ako nadobudnutie vecných práv dvojfázové – vyžaduje sa titul (nájomná zmluva) ako aj modus (odovzdanie veci do držby nájomcovi). Rímske klasické právo však posledný krok, v podobe priznania nájomcovi osobitnej actio in rem neuskutočnilo, a tak v klasickom aj Justiniánskom práve ostal nájom, použijúc výraz dlhoročného vedúceho Katedry právnych dejín Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave prof. Jozefa Beňu, ktorý tento termín spopularizoval v slovenskej jurisprudencii, vecné právo in statu nascendi.

1 HEYROVSKÝ, L. Dějiny a systém soukromného práva římskeho. 6. vyd. Bratislava: Právnická fakulta Univerzity Komenského, 1927, s. 402.

2 Tamže, s. 403.

3 BOHÁČEK, M.: Nástin přednášek o soukromém právu římském II. Právo obligační. Právo dědické. Praha: Nákladem vlastním, 1946, s. 86 – 87.

4 HEYROVSKÝ, L. Dějiny a systém soukromného práva římskeho. 6. vyd. Bratislava: Právnická fakulta Univerzity Komenského, 1927, s. 403.

5 „Odovzdáním věci nájemcovi je tento pušten pouze v detenci její a nemá naprosto právní ochrany věcnými žalobami nebo possessorními interdikty.“ Porovnaj: HEYROVSKÝ, L. Dějiny a systém soukromného práva římskeho. 6. vyd. Bratislava: Právnická fakulta Univerzity Komenského, 1927, s. 403.

6 Gai. D. 19.2.25.1. Qui fundum fruendum vel habitationem alicui locavit, si aliqua ex causa fundum vel aedes vendat, curare debet, ut apud emptorem quoque eadem pactione et colono frui et inquilino habitare liceat: alioquin prohibitus is aget cum eo ex conducto. Nájomca prirodzene nemohol žiadať späťuvedenie do detencie prenajatej veci, lebo vo formulovom štádiu vývoja rímskeho civilného procesu sa uplatňovala zásada peňažnej kondemnácie, a mohol teda požadovať po prenajímateľovi len náhradu škody v peniazoch.

7 REBRO, K. – BLAHO, P. Rímske právo. Tretie doplnené vydanie. Bratislava – Trnava: IURA EDITION, 2003, s. 373.

8 Pozri bližšie: HEYROVSKÝ, L. Dějiny a systém soukromného práva římskeho. 6. vyd. Bratislava: Právnická fakulta Univerzity Komenského, 1927, s. 405.

9 C. 4.65.9. Emptori quidem fundi necesse non est stare colonum, cui prior dominus locavit, nisi ea lege emit. verum si probetur aliquo pacto consensisse, ut in eadem conductione maneat, quamvis sine scripto, bonae fidei iudicio ei quod placuit parere cogitur. Výklad spojenia „nisi ea lege emit ” by nasvedčoval, že nájomca žalobný nárok voči kupujúcemu má, ale niektoré autori považujú tieto slová za interpolované. HEYROVSKÝ, L. Dějiny a systém soukromného práva římskeho. 6. vyd. Bratislava: Právnická fakulta Univerzity Komenského, 1927, s. 405.

10 Pozri bližšie: HEYROVSKÝ, L. Dějiny a systém soukromného práva římskeho. 6. vyd. Bratislava: Právnická fakulta Univerzity Komenského, 1927, s. 405.

11 Tamže, s. 403.

12 ZIMMERMANN, R. The Law of Obligations. Roman Foundations of the Civilian Tradition. Oxford:

Oxford University Press, 1996, s. 381.

13 BLAHO, P. – HARAMIA, I. – ŽIDLICKÁ, M.: Rímske právo. Bratislava: Vydavateľstvo MANZ a Vydavateľské oddelenie Právnnickej fakulty UK, 1997, s. 365.

14 “Whatever transaction had taken the place between the lessor and the third party did not affect the tenant’s contractual position, but jeopardized his (continued) detention. Emptio tollit locatum therefore really means that the tenant was not in a position to counter the claims of any new owner of the property.” Pozri bližšie: ZIMMERMANN, R. The Law of Obligations. Roman Foundations of the Civilian Tradition. Oxford: Oxford University Press, 1996, s. 379.

15 Paul. D. 5.3.19pr. Et non tantum hereditaria corpora, sed et quae non sunt hereditaria, quorum tamen periculum ad heredem pertinet: ut res pignori datae defuncto vel commodatae depositaeve. Et quidem rei pignori datae etiam specialis petitio est, ut et hereditatis petitione contineatur, sicut illae quarum nomine publiciana competit. Sed licet earum nomine, quae commodatae vel depositae sunt, nulla sit facile actio, quia tamen periculum earum ad nos pertinet, aequum est eas restitui.

16 WIELING, H. Die Verdinglichung der Miete vom römischen Recht bis zu den modernen Kodifikationen. In: GALLO, F. – ROMANO, S. Nozione, formazione e interpretazione del diritto: dall’età romana alle esperienze moderne: ricerche dedicate al professor Filippo Gallo. Neapol: Jovene, 1997, s. 671-672.

17 REBRO, K. – BLAHO, P. Rímske právo. Tretie doplnené vydanie. Bratislava – Trnava: IURA EDITION, 2003, s. 402.

18 Ulp. D. 9.2.27.14 Et ideo celsus quaerit, si lolium aut avenam in segetem alienam inieceris, quo eam tu inquinares, non solum quod vi aut clam dominum posse agere vel, si locatus fundus sit, colonum, sed et in factum agendum, et si colonus eam exercuit, cavere eum debere amplius non agi, scilicet ne dominus amplius inquietet: nam alia quaedam species damni est ipsum quid corrumpere et mutare, ut lex aquilia locum habeat, alia nulla ipsius mutatione applicare aliud, cuius molesta separatio sit.

19 Paul. D. 9.1.2pr. Haec actio non solum domino, sed etiam ei cuius interest competit, veluti ei cui res commodata est, item fulloni, quia eo quod tenentur damnum videntur pati.

20 REBRO, K. – BLAHO, P. Rímske právo. Tretie doplnené vydanie. Bratislava – Trnava: IURA EDITION, 2003, s. 258.

21 Ulp. D. 39.2.13.5 Vicinis plane inquilinisque eorum et inquilinorum uxoribus cavendum esse ait labeo, item his qui cum his morentur.

22 Ulp. 47.2.14.16 Qualis ergo furti actio detur ei, cui res commodata est, quaesitum est. Et puto omnibus, quorum periculo res alienae sunt, veluti commodati, item locati pignorisve accepti, si hae subreptae sint, omnibus furti actiones competere: condictio autem ei demum competit, qui dominium habet.

23 Ulp. D. 47.2.14.12 Quod si conduxerit quis, habebit furti actionem, si modo culpa eius subrepta sit res.

24 Ulp. D. 47.8.2.22 In hac actione non utique spectamus rem in bonis actoris esse: sive in bonis sit sive non sit, si tamen ex bonis sit, locum haec actio habebit. Quare sive commodata res sit sive locata sive etiam pignerata proponatur sive deposita apud me sic, ut intersit mea eam non auferri, sive bona fide a me possideatur, sive usum fructum in ea habeam vel quod aliud ius, ut intersit mea non rapi: dicendum est competere mihi hanc actionem, ut non dominium accipiamus, sed illud solum, quod ex bonis meis, hoc est ex substantia mea res ablata esse proponatur.

25 Pomp. D. 47.2.77.1 Si quis alteri furtum fecerit et id quod subripuit alius ab eo subripuit, cum posteriore fure dominus eius rei furti agere potest, fur prior non potest, ideo quod domini interfuit, non prioris furis, ut id quod subreptum est salvum esset. Haec quintus mucius refert et vera sunt: nam licet intersit furis rem salvam esse, quia condictione tenetur, tamen cum eo is cuius interest furti habet actionem, si honesta ex causa interest. Nec utimur servii sententia, qui putabat, si rei subreptae dominus nemo exstaret nec exstaturus esset, furem habere furti actionem: non magis enim tunc eius esse intellegitur, qui lucrum facturus sit. Dominus igitur habebit cum utroque furti actionem, ita ut, si cum altero furti actionem inchoat, adversus alterum nihilo minus duret: sed et condictionem, quia ex diversis factis tenentur.

26 Ulp. D. 43.16.1.9 Deicitur is qui possidet, sive civiliter sive naturaliter possideat: nam et naturalis possessio ad hoc interdictum pertinet.

27 Ulp. D. 43.16.1.10 Denique et si maritus uxori donavit eaque deiecta sit, poterit interdicto uti: non tamen si colonus.

28 Interdikt unde vi je rekupečarný posesórny interdikt, ktorý chráni držiteľa nehnuteľnej veci vyhnaného z držby bežným násilím (vis atrox) a smeruje k reštitúcii pozemku (budovy) za predpokladu, že 1. vyhnaný držiteľ nezískal držbu vadným spôsobom, t. j. násilím alebo tajne alebo ako precarium (výprosu) a že 2. návrh na začatie sporu podal do jedného roka od vykonaného násilia (annus utilis). Pozri bližšie: BLAHO, P. – HARAMIA, I. – ŽIDLICKÁ, M.: Rímske právo. Bratislava: Vydavateľstvo MANZ a Vydavateľské oddelenie Právnnickej fakulty UK, 1997, s. 180.

29 Marcell. D. 43.16.12 Colonus eum, cui locator fundum vendiderat, cum is in possessionem missus esset, non admisit: deinde colonus vi ab alio deiectus est: quaerebatur, quis haberet interdictum unde vi. Dixi nihil interesse, colonus dominum ingredi volentem prohibuisset an emptorem, cui iussisset dominus tradi possessionem, non admisit. igitur interdictum unde vi colono competiturum ipsumque simili interdicto locatori obstrictum fore, quem deiecisse tunc videretur, cum emptori possessionem non tradidit, nisi forte propter iustam et probabilem causam id fecisset.

30 Papin. D. 43.16.18pr. Cum fundum qui locaverat vendidisset, iussit emptorem in vacuam possessionem ire, quem colonus intrare prohibuit: postea emptor vi colonum expulit: de interdictis unde vi quaesitum est. placebat colonum interdicto venditori teneri, quia nihil interesset, ipsum an alium ex voluntate eius missum intrare prohibuerit: neque enim ante omissam possessionem videri, quam si tradita fuisset emptori, quia nemo eo animo esset, ut possessionem omitteret propter emptorem, quam emptor adeptus non fuisset. emptorem quoque, qui postea vim adhibuit, et ipsum interdicto colono teneri: non enim ab ipso, sed a venditore per vim fundum esse possessum, cui possessio esset ablata. quaesitum est, an emptori succurri debeat, si voluntate venditoris colonum postea vi expulisset. dixi non esse iuvandum, qui mandatum illicitum susceperit.

31 HEYROVSKÝ, L. Dějiny a systém soukromného práva římskeho. 6. vyd. Bratislava: Právnická fakulta Univerzity Komenského, 1927, s. 257.

32 Ulp. D. 43.24.11.10 Si fundus in diem addictus sit, cui competit interdictum? Et ait iulianus interdictum quod vi aut clam ei competere, cuius interfuit opus non fieri: fundo enim in diem addicto et commodum et incommodum omne ad emptorem, inquit, pertinet, antequam venditio transferatur, et ideo, si quid tunc vi aut clam factum est, quamvis melior condicio allata fuerit, ipse utile interdictum habebit: sed eam actionem sicut fructus medio tempore perceptos venditi iudicio praestare cogendum ait.

33 Venuleius D. 43.24.12 Quamquam autem colonus et fructuarius fructuum nomine in hoc interdictum admittantur, tamen et domino id competet, si quid praeterea eius intersit.

34 Ulp. D. 6.1.73.1 Superficiario,

Paul. D. 6.1.74 Id est qui in alieno solo superficiem ita habeat, ut certam pensionem praestet,

Ulp. D. 6.1.75 Praetor causa cognita in rem actionem pollicetur.

35 HEYROVSKÝ, L. Dějiny a systém soukromného práva římskeho. 6. vyd. Bratislava: Právnická fakulta Univerzity Komenského, 1927, s. 278.

36 V dôsledku silného postavenia dedičného nájomcu bolo medzi klasickými právnikmi v prípade vektigálneho vzťahu sporné, či bol založený na základe nájomnej zmluvy alebo kúpnej, pričom väčšina právnikov sa prikláňala k nájomnej zmluve. Od cisára Zenona bolo rozhodnuté, že vznik emphyteusis sa má považovať za osobitnú zmluvu – contractus emphyteuticarius (C. 4.66.1).

37 WIELING, H. Die Verdinglichung der Miete vom römischen Recht bis zu den modernen Kodifikationen. In: GALLO, F. – ROMANO, S. Nozione, formazione e interpretazione del diritto: dall’età romana alle esperienze moderne: ricerche dedicate al professor Filippo Gallo. Neapol: Jovene, 1997, s. 684-685.

38 Paul. D. 47.2.86 Is, cuius interest non subripi, furti actionem habet, si et rem tenuit domini voluntate, id est veluti is cui res locata est. Is autem, qui sua voluntate vel etiam pro tutore negotia gerit, item tutor vel curator ob rem sua culpa subreptam non habet furti actionem. item is, cui ex stipulatu vel ex testamento servus debetur, quamvis intersit eius, non habet furti actionem: sed nec is, qui fideiussit pro colono.

In this article

Join the Conversation